Tradičné staviteľstvo

Tradičné staviteľstvo /Martin Priečko/

Lokalita Kanianka svojou geografickou polohou prináleží do hornonitrianskeho regiónu, ktorého kultúrny ráz (stavebná kultúra obzvlášť) sa sformoval pod vplyvom dvoch rozdielnych kultúrno-geografických oblastí: nížinnej (podunajskej) a horskej (karpatskej). Z tohto dôvodu pozorujeme v tradičných prejavoch kanianskeho staviteľstva a bývania spleť stavebných prvkov jednej i druhej kultúrnej oblasti.

Stavebno-konštrukčné detaily drevenej architektúry poukazujú na kultúrne väzby s lokalitami Strážovských vrchov, na druhej strane využívanie hliny a slamy v tradičnom staviteľstve má svoj širší kontext v južnej ponitrianskej oblasti. Okrem prírodných determinantov sa v kolorite tradičnej stavebnej kultúry v Kanianke odrazili aj zložité sociálno-ekonomické podmienky jej historického vývoja.

Sídelné formy

Z hľadiska historicko-sídelnej situácie zástavby v Kanianke možno za autochtónne jadro obce považovať údolie Kanianskeho potoka (Kaňanskí potok), ktoré je dodnes príznačne nazývané ako stará Kanianka. Možno predpokladať, že táto časť bola osídlená prvými osadníkmi už v priebehu 15. – 17. storočia. Počiatočná situácia objektov, ako aj ich komunikačná väzba s bližším okolím, výrazne odrážala lokálne prírodné podmienky.

Väčšina podobných stredovekých sídiel na hornej Nitre vznikala na brehu vodných tokov.

Pôvodná časť zástavby lokality sa rozkladala po oboch stranách Kanianskeho potoka, ktorý po ľavej strane dnes kopíruje cesta (hracká) spájajúca pôvodne jadro obce so susednými obcami Lazany a Nedožery, pričom smer zástavby určovala os potoka. Obytné domy boli stavané priečelím kolmo na os potoka v pravidelných odstupoch, čím vytvárali klasickú potočnú radovú zástavbu. Nárastom populácie a snahou po hospodársko-obytnej samostatnosti Kaniančanov sa hlavná údolná zástavba začiatkom 20. storočia postupne obohatila v pravej línii o bočné vidlicové vetvy. Zintenzívnením potreby komunikačného napojenia v smere sídiel Dubnica – Bojnice v druhej polovici 20. storočia začali obyvatelia orientovať zástavbu pozdĺž vybudovanej cesty, čím sa vytvorila paralelná prícestná zástavba popri pôvodnej údolnej, s ktorou ju postupne prepojila sieť bočných uličiek. V súčasnosti má Kanianka charakter hromadného viaculicového sídliska.

Zástavba dvora, usadlosti

Tradičnú skladba hospodárskej usadlosti tvoril komplex obytných a hospodárskych priestorov. Pri tradičnej potočnej, radovej sídelnej forme prevládala v Kanianke situácia objektov štítovou stranou kolmo na os potoka alebo cesty, v bočných líniách ojedinelo v závislosti od konfigurácie terénu aj paralelne (pozdĺžnou stranou traktu) s osou komunikácie. Tvar dvora roľníckej usadlosti vymedzovali pravidelné formy zástavby, tak v jednotraktovom ako aj v dvojtraktovom usporiadaní.

Najjednoduchším typom pravidelnej skladby objektov v Kanianke bol jednoosový trakt domu, v ktorom hospodárske budovy nadväzovali na obytný dom v pozdĺžnej osi do hĺbky dvora a celý trakt kryla spoločná strecha. Vývojovo je táto forma vo všeobecnosti považovaná za mladší typ zástavby, rozšírený u sociálnych vrstiev maloroľníkov a bezzemkov.

Obytno-hospodársky trakt usporiadania usadlosti býval spravidla v pozdĺžnej osi (podlhovasté domi) ukončený maštaľou, šopou, chlievmi, zriedkavo stodolou (pajtou). Oveľa rozšírenejším príkladom situácie pajty bolo jej umiestnenie na konci hospodárskej časti domu v priečnej dispozícii k osi hlavného traktu, v dôsledku čoho dochádzalo k pravidelnej dvojosovej (dvojtraktovej) zástavbe dvora v tvare obráteného „L“ (do vinkľa). V tomto prípade na obytný dom s pripojenou maštaľou, prípadne šopou nadväzovala v pravom uhle pajta. Zrejme v súlade s protipožiarnymi nariadeniami nachádzame v Kanianke aj stodoly uzatvárajúce dvor v priečnej osi k obytno-hospodárskemu traktu, ale v istej vzdialenosti od ostatných hospodárskych stavieb obydlia (dvojstranná zástavba dvora). Hustá radová zástavba pôvodnej Kanianky tak spôsobovala, že pajty – uzatvárajúce susedné grunty v zadnej časti – vytvárali v mnohých prípadoch kompaktné línie.

Trojboká zástavba usadlosti je v Kanianke ojedinelým a vývojovo najmladším typom usporiadania domového gruntu. Výnimočný príklad tvorí usadlosť (č. d. 19), kde tretiu stranu dvora uzatvárajú hospodárske budovy (maštaľ, chlievy), situované v paralelnej línii s osou obytnej časti. Úzky rozsah radovej zástavby v tomto prípade spôsobil, že pri výstavbe pozdĺžneho hospodárskeho traktu usadlosti bola využitá murovaná stena hospodárskej časti susedného domu.

Pôdorysné usporiadanie domu

Najstarším vývojovým štádiom domu bola v skúmanej lokalite dvojpriestorová dispozícia obydlia s izbou a vstupnou sieňou (pitvorom), ktorý sa nazýval aj čjernou kuchiňou, keďže v rohu pitvora bolo umiestnené otvorené ohnisko. Základnú dispozíciu najfrekventovanejšieho trojdielneho typu domu tvorili izba, kuchyňa a komora, radené za sebou v jednej línii. Vstupnú časť domu tvorila ešte spočiatku storočia čierna kuchyňa s otvoreným ohniskom. Vstupný priestor trojdielneho typu kanianskeho domu bol postupne predelený polopriečkou na dve funkčne odlišné časti: kuchyňu a pitvor. Predelená kuchyňa alebo čierna kuchyňa sa tak stala priestorom výlučne k príprave pokrmov, pitvor – ako sa píše v kronike obce – „menšou miestnosťou ako kuchyňa slúžiaci na uskladnenie vecí potrebných k pečeniu a ďalších vecí každodennej potreby“.

Diferenciáciou vstupnej siene domu na dve samostatné časti vznikol pokročilejší variant trojdielnej formy obydlia so štyrmi priestormi. Čierne kuchyne sa koncom 30-tych rokov 20. storočia stali v Kanianke zriedkavosťou. Kuchynský kút sa modernizoval progresívnejšími murovanými šporákmi s pecou. Štvordielna dispozícia domu (s dvoma izbami, prístupnými zo vstupnej kuchyne a komorou radenou až za druhú izbu) je výrazne novším a menej rozšíreným javom v Kanianke. Objavuje sa až koncom 40-tych rokov 20. storočia v bohatších roľníckych rodinách, keď pristavením ďalšej izby riešili obyvatelia rezidenčnú otázku rodín svojich potomkov, resp. súrodencov.

Z hľadiska horizontálneho usporiadania obytných priestorov domu sa v Kanianke pomerne často stretávame s tzv. dlhými domami. Tieto domové formy v plnej miere odrážajú dedično-majetkové, ako aj hospodársko-rezidenčné podmienky kanianskych rodín. Tento typ domov vznikol viacnásobným predĺžením traktu domu do hĺbky spoločného dvora (tam, kde to dovoľoval rozsah výmery parcely), a to ďalšou adaptáciou a prístavbou nových priestorov pre osamostatnené rodiny. Dlhé domy sa v Kanianke spravidla skladali z dvoch trojdielnych bytov so samostatnými vchodmi a hospodárskymi budovami pod spoločnou strechou. Typické bolo symetrické radenie priestorov obytno-hospodárskeho traktu v poradí: izba – kuchyňa – komora – izba – kuchyňa – komora – maštaľ – maštaľ.

Vertikálne členenie domu

V súlade s tradičnými prvkami stavebnej kultúry na hornej Nitre z 19. storočia pozorujeme aj v sledovanej lokalite vertikálne rozrastanie priestorov obydlia. Najmä bohatšie roľnícke vrstvy potrebovali rozsiahlejšie skladovacie priestory komorového typu. Za týmto účelom sa budovali vyvýšené (poschodové) priestory – komory, tzv. víški. Konštrukčne boli kanianske výšky umiestňované v 2 variantoch:

Domy s poschodovou komorou. Pre tento variant je charakteristické pripojenie poschodovej komory v pozdĺžnej osi ku kuchyni alebo zadnej izbe. Vizuálne sa z vonku tento objekt javí ako samostatný vežovitý (poschodový) stupeň, upozorňujúci na skutočnosť, že komora je osobitým prvkom traktu domu. Konštrukčne je jej zastrešenie riešené samostatne na rozdiel od hlavnej obytno-hospodárskej časti obydlia. Prístup do spodnej komory bol buď z kuchyne alebo z dvorovej strany. Na poschodie sa vystupovalo schodmi z dolnej komory.
Pre domy s pravým poschodím je typické vytvorenie klasického poschodia nad celým obytným traktom dvoj alebo trojdielnej formy konfigurácie domu opäť so vstupným schodiskom z kuchyne (dvojdielny dom) alebo spodnej komory (trojdielny dom). V prípade dvojpriestorového domu tvorí výška jednodielne poschodie nad izbou a kuchyňou, pri trojpriestorovej dispozícii je horná komora predelená na dva samostatné priestory: prvý nad kuchyňou a izbou, druhý nad spodnou komorou.

Po funkčnej stránke spĺňali výšky predovšetkým skladovaciu funkciu. Umiestňovali sa v nej obilninové zásobnice (štoki), truhlice na odev, nádoby s múkou, ovocím alebo viazanice so zeleninou. Kvalita uskladnenia týchto komodít bola oveľa vyššia ako ich skladovanie vo vlhkých spodných komorách alebo pajtách. Názory viacerých respondentov však potvrdzujú aj sezónne frekventované využívanie týchto priestorov k bývaniu: „Keť som bol ešte ďeckom, tak sa tam ces ľeto aj hodňe spávalo, bívalo hodňe ďeťí“.

V súlade s konštatovaniami S. Horvátha možno vo všeobecnosti za príčiny vzniku a rozšírenia poschodových výšok v oblasti hornej Nitry považovať viaceré faktory:

rozvoj populácie a existencia mnohopočetných rodín,
relatívne rýchly rozvoj poľnohospodárstva, sprevádzaný rozširovaním hospodárskych priestorov,
úzka parcelácia pozemkov radovej zástavby, ktorá neumožňovala viac rozširovať obytno-hospodárske objekty ani do šírky alebo dĺžky hospodárskeho dvora,
modernizácia obydlí, pod vplyvom investícií získaných zo sezónnych námezdných prác v zahraničí,
vplyv mestskej architektúry (Nitrianske Pravno, Prievidza),
vplyv murárskych majstrov a stavebných remeselníkov, ktorí sa podieľali na výstavbe poschodových domov v blízkom, či ďalekom okolí alebo zahraničí.

Stavebné techniky a materiál

Hlavným určujúcim faktorom voľby vhodného stavebného materiálu a s tým spojeného technologického postupu pri konštrukcii stien domu boli vo výraznej miere lokálne prírodné podmienky.

Obec Kanianka svojou geografickou situáciou na úpätí Strážovských vrchov bola automaticky predurčená k rozsiahlejšiemu využitiu stavebného potenciálu okolitých listnatých lesov. Sledovanú lokalitu môžeme takmer do konca 18. storočia považovať za typické podhorské stredisko s drevenou stavebnou architektúrou, a to i napriek faktu, že v súčasnosti nájdeme minimálne dôkazy tohto javu. Rekonštrukcia technologického spôsobu konštrukcie zrubového domu je teda možná len na základe výpovedí najstarších respondentov, archívnych súpisov, dodnes existujúcich drevených hospodárskych stavieb (stodôl) alebo na základe komparácie s odbornou literatúrou, ktorá popisuje podobné techniky v susedných lokalitách.

K stavbe zrubových domov sa v Kanianke využívalo najmä dostupné tvrdé bukové, prípadne dubové drevo, menej mäkšie jedľové drevo. Základom staveniska boli štyri rohové kamene (skali), na ktoré sa postavili spodné – zo styčných strán otesané – brvná (podvale, podvaľini) spájajúce sa v uhloch čapovaňím do seba. Medzery, ktoré vznikli medzi terénom a základným trámovým vencom, sa vyložili plochými kameňmi spájanými hlinenou maltou, aby sa zamedzilo vlhnutiu drevených častí stavby. Na silnejší spodný veniec sa kládlo ďalších 9 – 12 radov trámov, ktoré vytvorili steny domu s vynechaním priestoru na vstupné dvere a dve priečelné okná. Brvná vrchného venca (podhradňice) plnili nosnú funkciu, pretože na ňom stáli povalové hrady krovu strechy. Zrubová stavba bola navyše spevnená ešte stredovým trámom tzv. mešterňicou, ktorá sa kládla v pozdĺžnej línii domu. Medzery medzi jednotlivými nerovnými brvnami sa vypĺňali machom, slamenými povrieslami a hlinou. Nerovný povrch sa zvonku i vnútra nakoniec vyrovnal hlinenou omietkou (kožovkou) a natrel vápnom. Strop domu niesli krížom položené krokvové hrady v rozpätí 1 m, medzery medzi nimi vypĺňali dosky alebo foršne. Doskový povrch povalovej dlážky sa vyplnil hlinou, aby v prípade požiaru slamenej strechy nedošlo k prieniku ohňa do obytného priestoru.

Rozvoj používania hliny, resp. surovej tehly (surovňice) ako stavebného materiálu v podmienkach podhorského katastra obce Kanianka súvisel predovšetkým s radom vrchnostenských stavebných nariadení a zákazov z konca 18. a prvej polovice 19. storočia, ktoré spočiatku sprísňovali podmienky výstavby drevených domov (zvýšené rozstupy medzi staveniskami, hospodárskymi budovami, atď.), neskôr absolútne zamedzovali budovaniu zrubových stavieb, a to tak z dôvodu nebezpečenstva častých požiarov, ako aj z dôvodu ochrany hromadného ničenia lesného porastu.

V dôsledku uvedených príčin, ako aj celkového civilizačného rozvoja v priebehu 19. storočia sa výrazne zmenil stavebný charakter hornonitrianskej oblasti, Kanianku nevynímajúc. Drevo bolo postupne nahradené v plnom rozsahu surovou tehlou za účelom zvýšenia modernizácie a bezpečnosti bývania. Uvedenú skutočnosť dokumentujú aj zápisy v miestnej kronike, kde sa uvádza, že prvé tehlové stavby boli v obci vystavané v období rokov 1818-1819: „Vtedajšie murované domy boli stavané bez základov. Najstarší murovaný dom je terajší krčmáre, ktorý ako súčasť majera dalo postaviť oltárnictvo v roku 1818. Druhý murovaný dom postavený v roku 1819 bol horní Šimurké, zbúraný roku 1950.“

Počet drevených domov v dedine v priebehu 20. storočia následne klesal, obmedzil sa len na drevené hospodárske budovy, ktoré ešte prežívajú dodnes. Ako dôkaz postupného miznutia drevených stavieb nám poslúžia ďalšie pamätné zápisy z kroniky, kde sa píše, že v období prvej svetovej vojny bolo v obci už len 6 drevených domov a v roku 1945 len posledné dva („Miché a Čičmanské na hornom konci“).

Novým, vyhľadávanejším stavebným materiálom – ako sme už vyššie spomenuli – sa od konca 19. storočia stala nepálená (surová) tehla, pretože s jej dostatočným zadovážením nebol ani v podmienkach podhorských dedín hornej Nitry žiadny problém. Materiál k výrobe tehly sa pripravoval v Kanianke za pomoci príbuzenskej skupiny stavebníka v blízkosti budúceho staveniska. Takto získaná hlina sa ešte dvakrát prekopala, rozdrobila a po pridaní vody vymiesila. Husté rozložené blato sa zasypalo po celej šírke vrstvou pšeničného odpadu (plevami) alebo slamou a dôkladne vyšľapalo bosými nohami. Rozrobené blato sa potom formovalo za pomoci foriem z drevených hranolov do hlinených dielcov tvaru tehly. Vyformovaná tehla sa potom z formy vyrazila a nechala na dvore preschnúť z oboch strán. Proces sušenia tehál pokračoval ďalej, prvotne osušené dielce sa nechávali dôkladnejšie preschnúť v naukladaných radoch, tzv. klietkach. Steny budov (murovaňíc) sa ťahali do výšky približne 4 m kladením pripravených tehál spojených spočiatku hlinenou, časom i vápenno-piesočnatou maltou.

Radové potočné domy si vyžadovali základy zostavené z plochého kamenia a malty (podmurovka), na suchších vyvýšených miestach sa budovalo aj bez základov s využitím rohových skál. Vstupné, vetracie a podlažno-stropné atribúty domu boli konštrukčne totožné ako v prípade stavieb zrubového obydlia. V priebehu 40-tych – 50-tych rokov 20. storočia nachádza v Kanianke svoje uplatnenie aj pálená tehla, ktorej promptnejšiemu a komplexnejšiemu rozvoju spočiatku bránili zvýšené finančné náklady nevyhnutné nielen k jej výrobe, ale aj ďalšiemu spracovaniu – vypáleniu.

Všeobecné využitie pálenej tehly, ako aj škvarobetónových tvárnic nastalo až v dôsledku zintenzívnenej priemyselnej produkcie v stavebníctve v rámci ďalšej vlny urbanisticko-stavebného rozvoja obce v priebehu 60-tych, ale najmä 70-tych minulého storočia.

Tvar, konštrukcia a krytina strechy

Najrozšírenejšou formou strechy tradičného kanianskeho domu bola valbová strecha v trojspádovom prevedení s doskovou štítovou stranou v zadnej časti traktu, a to tak pri hĺbkovej, ako aj pravouhlej dispozícii zástavby domu. Krov valbovej strechy niesla krokvová (pántová) konštrukcia, ktorá bola položená na obvodových pomúrniciach (podhradňice, murpant) a preložená priečnymi krovovými (reštovanými) hradami v rozmedzí jedného metra. Tieto paralelné krokvové trámy presahovali šírku domu v dvorovej pozdĺžnej časti zhruba o 1 m a tvorili podstenie (odkvap). V zadnej horizontálnej (susedovej) časti bol tento presah iba 40 cm, potrebný k zamedzeniu vlhnutia múrov domu strešnou odkvapovou vodou.

Krovný systém tvoria páry krokiev spojené v hrebeňovej časti uhlovými zásekmi a ich druhé konce sú zapustené (začapované) do hňiezd na koncových pozdĺžnych pravidlách. Pri pántovom krove je ešte každý pár krokiev spojený vodorovnými hranolmi – pántmi (hambálkami) v 2/3 výšky strechy, zabraňujúcimi ich vzájomnému rozpínaniu. Čelné valby – v spodnej časti začapované do pravidla – tvoria nárožníkové krokvy siahajúce k pántu prvého páru krokiev, čím vytvorili pod hrebeňom trojuholníkový otvor zvaný zátylie, slúžiaci na odvod dymu z povaly pri kochovom komínovom systéme.

Strechy s väčším rozpätím a ťažšou krytinou (škridla, eternit) si vyžadovali spevnenie krokvovej konštrukcie ešte ďalšími nosnými sperami, tzv. stolicami (stolicový typ krovu). Zatiaľ čo jednoduché krokvové strechy si vedeli zhotoviť Kanianci za pomoci príbuzenského, príp. susedského okolia majiteľa stavby, zložitejšie a nosnejšie typy stolicového charakteru si už vyžadovali odborný dohľad tesárskeho majstra. Plocha strechy sa doformovala vodorovne nabíjanými drúčkami alebo latami, na ktoré sa pripevňovala krytina. Tradičný kaniansky dom sa najčastejšie pokrýval, ešte v prvej štvrtine 20. storočia, ražnou slamou. Poslednými objektmi slamenej strešnej architektúry boli v roku 1953 obytný dom dolní Šimurké a niekoľko hospodárskych stavieb.

Škridla a azbestocementový eternit (eterňik) našli pomerne rýchle uplatnenie v Kanianke, najmä zásluhou trvácnejších a hlavne ohňovzdorných vlastností oproti horľavej slame. Krytinová ražná slama sa pripravovala ešte počas zimných mesiacov, keď sa viazala do menších snopov – šupiek, ktoré boli v Kanianke trojakého druhu: širački, hlavački a podolki.

Prvé dva typy šupiek sa využívali na pokrývanie plochy strechy a tretí zrejme slúžil ako krytina rohov a hrebeňa. Ražné šupky sa pripevňovali povrieslami na laty strešnej konštrukcie buď klasmi nahor alebo opačne, podľa čoho bola plocha strechy hladká alebo stupňovitá. Pokrývanie strechy sa začínalo smerom odspodu nahor, pričom prvé dva rady obvodu strechy sa kládli klasmi nahor (širački). Hlavnú časť strechy tvorili hlavačky, zakladané dole klasmi tak, aby vyšší rad zakrýval podstatnú časť spodnej šupky. Súvislá hladká plocha bola narušená v rohoch a na hrebeni strechy, kde sa ukladali stupňovito orezané otiepky (podolki) klasmi hore. Trvácnosť a vodorezistentnosť hrebeňových šupiek sa zvyšovala hlineným omazávaním (mazance) a pevnosť ukotvenia preložením krížnych klieštín, príp. ďalším zaťažením hrebeňa strechy brvnami.

Hospodárske budovy usadlosti

Hospodárske budovy boli významnými stavbami – predovšetkým skladovacej funkcie – každého roľníckeho dvora. Slúžili najmä k uskladneniu poľnohospodárskych produktov, náradia, jednoduchších mechanizmov a v neposlednom rade i k ustajneniu domácich zvierat. Rozdielna dispozícia, rozsah, veľkosť i odlišný stavebný materiál hospodárskych budov odrážali rozdielne sociálno-ekonomické podmienky jednotlivých kanianskych gazdovstiev.

Najdôležitejšou budovou hospodárskej časti dvora bola stodola – pajta (obdĺžnikového alebo menej štvorcového tvaru), ktorá spravidla uzatvárala zadnú časť dvora, či v hĺbkovej alebo dvojstrannej dispozícii, a oddeľovala ho od záhumienku. Z týchto príčin bola prechodnou budovou s jednokrídlovými vrátami o šírke 3,5 – 4 m umiestnenými v strede pozdĺžnych strán alebo viac napravo. Kompozične sa pajty v Kanianke skladali z väčšej prechodnej pracovnej miestnosti – holomňice a postrannej skladovacej miestnosti – priečinu, ktoré oddeľovala brvnená stena so stredovým otvorom.

Stodoly hospodársky zámožnejších gruntov – alebo opačne dvoch majiteľov – obsahovali priečiny dva, po oboch stranách. Ďalší skladovací priestor pod vysokým stropom pájt sa nazýval poľešňie. Z konštrukčného hľadiska prevládajú v dnešnej Kanianke pajty vybudované kombináciou dreva a surovej, prípadne pálenej tehly. Tieto boli murované rohové a vrátové piliere vyplnené dreveným debnením rámovej konštrukcie. Vzniknuté medzery medzi doskami, prípadne tenkou tyčovinou sa na rozdiel od obytných priestorov nechávali prázdne kvôli lepšej priedušnosti stodôl. Krovný systém je totožný s krovom obytného traktu usadlosti. Pántová krokvová konštrukcia však nesie v prípade separovaných pájt sedlovú strechu pokrytú slamenou krytinou.

Po skončení druhej svetovej vojny sa i v prípade pokrytia stodôl prechádza na trvácnejší eternit a škridľicu. Povalové poľešňie nad pracovnou holomňicou pozostávalo z hrubšej tyčoviny alebo fošien, podlaha z ubitej hliny, ktorá sa renovovala spravidla pred obdobím mlátenia hlinenou mazaninou. Vývojovo staršie typy (zrubové alebo celomurované) pájt možno ešte v súčasnej lokalite vybádať, ale vo veľmi obmedzenom počte. Maštali – v súvislosti s jej významnou funkciou pri ustajňovaní záprahových zvierat – zodpovedala i adekvátna poloha v rámci hospodárskeho dvora. Vo väčšine prípadov dispozície kanianskeho dvora boli maštale situované hneď za komorou, príp. zadnou izbou v jednom trakte a pod spoločnou strechou domu.

Po materiálovo-konštrukčnej stránke takisto zodpovedali technológiám výstavby obytnej časti domu, t.j. od začiatku 20.storočia sa stavali väčšinou zo surovej tehly. Počet, ako aj rozmery maštalí v rámci dvora odrážali chovné možnosti jednotlivých gazdovstiev. Ak gazda choval kone, bol priestor maštale predelený na dve časti, oddeľujúce kone od rožného statku. Vybavenie maštalí bolo jednoduché – v strede protiľahlých stien boli pripevnené drevené válovce a nad nimi jednostranne odvrátený rebrík na neporezné krmivo. Dlážka maštalí bola opatrená okresanou guľatinou, tzv. mostnicami alebo hnojným žľabom, slúžiacim k odtoku močovky.

Ďalší dôležitý článok roľníckeho gruntu tvorila sýpka (sipáreň), umiestňovaná v Kanianke buď za komunikáciou oproti domu alebo v popredí druhej strany hospodárskeho dvora vo frontálnej osi hlavného traktu. Sypárne slúžili výlučne k úschove obilninových zásob. Vyskytovali sa najmä v dvoroch, ktoré nemali horné komory na „výške“ plniace tento skladovací účel. Spočiatku sa stavali v Kanianke drevené sýpky. V druhej tretine 20. storočia sa pristúpilo i v prípade sypární k výstavbe zo surových tehál, s murovaným štítom až po hrebeň sedlovej strechy a k využitiu ich podpivničenia.

Za maštaľou bývali pristavené šopy (drevárne) k úschove palivového dreva, ako aj drobného roľníckeho náradia, obyčajne totožnej stavebno-krovovej konštrukcie. V pravouhlej (vinkľovej) zástavbe obytno-hospodárskeho traktu sa v Kanianke stretávame so „šlopovanými“ šopami, pri ktorých sa strecha pajty alebo maštale predĺži, priečne steny vypustia a krov sa podoprie stĺpmi. K hospodárskym budovám sa často pristavovali chlievy a plevíny (k úschove pliev). Boli jednoduchej rámovej konštrukcie s doštenými stenami a vrátami, menej vypletanými z prútia. Nad chlievy sa stavali kuríny. Celý komplex týchto drobných stavieb pokrývali jednoduché pultové striešky.

Pivnice sa v tradičných kanianskych obydliach stavali veľmi sporadicky. Prvé pivnice uvádza kronika obce až po roku 1938, keď sa začala využívať vyvýšená časť základov (podmurovky) novostavieb. Dovtedy prevládali v priestore pod úrovňou domov len zemiakové jamy, vyhĺbené v hlinenej podlahe izby alebo kuchyne a prekryté doskami.

Interiér /Silvia Letavajová/

Zariadenie obydlia je závislé od vnútorného členenia domu a od usporiadania jednotlivých miestností.

Hlavným obývaným priestorom bola izba. V minulosti sa takmer všetok rodinný život odohrával práve v tejto miestnosti. Izba slúžila na spanie, varenie a konzumáciu jedla, domácku výrobu, ako miesto spoločenských aktivít a obradov alebo prijímania hostí.

Pitvor bol pôvodne len vstupnou nevykúrenou a neobývanou miestnosťou, z ktorej sa vystupovalo na povalu. V počiatočných fázach bol bez okien, osvetľovaný len otvorenými vstupnými dverami. Na uskladňovanie potravín, domáceho a hospodárskeho náradia, prípadne spanie slúžila komora.

V prípade oddelených rodín sa komora mohla zmeniť na samostatný polyfunkčný obytný priestor. V závislosti od počtu izieb sa mení aj ich funkcia a pomenovanie. Izba vo frontálnej časti domu sa nazývala predná alebo parádna izba. Izba za kuchyňou zadná izba.

Kúrenisko

Funkcia jednotlivých priestorov a rozmiestnenie nábytku bolo závislé predovšetkým od formy a umiestnenia kúreniska. Najstaršou formou vykurovacieho zariadenia boli murované pece s otvoreným ohniskom v izbe. Pec, ktorá často zaberala až štvrtinu plochy izby, sa nachádzala v kúte vedľa vchodu z pitvora, diagonálne so stolom. Vlastná pec bola postavená na širokom hlinenom podstavci ohňišťi, pod ktorým bol umiestnený výklenok na odkladanie dreva. Ohnisko s otvorom – čeľusťami – sa nachádzalo v prednej časti pece. Nad ohniskom bol zavesený koch, ktorý bol v dolnej časti upevnený o okraj steny pece nad čeľusťami, v hornej časti ho zachytávala povalová hrada. Na pec sa chodilo bočnou stranou, po vymurovanom výstupku, múriku. Táto časť slúžila aj ako priestor na odkladanie riadov, sedenie, prípadne spanie malých detí.

Zmena funkcie priestorov nastala presunutím ohniska do pitvora. Pec v pitvore bola umiestnená pri stene s izbou. Priestor, ktorý pôvodne zaberala pec v izbe sa zmenšil zbúraním jej podstavca, zlikvidoval sa aj koch a zamurovali čeľuste. Pec sa uzavrela a vykurovala len z pitvora. Izba sa tak zbavila dymu a stala čistou, preto sa niekedy nazývala aj svetľicou. Chladný pitvor sa stal vykurovanou a obývanou kuchyňou.

Pri staršom riešení kúreniska sa dym z pece voľne rozptyľoval po priestore, z ktorého unikal dverami alebo jedným až dvoma osobitnými otvormi v stene štvorcového tvaru. Miestnosť s takýmto typom pece sa nazývala aj dimná alebo čjerna. Charakteristickým znakom týchto izieb bol strop a steny začadené od sadzí. Podľa miestnej kroniky sa v roku 1938 nachádzali v obci ešte štyri čjerne kuchiňe (u horných Šimurkov, horných Ondrejce, Imrichovej búde a u Michalikov, ktorá zotrvala najdlhšie).

Neskôr bol dym odvádzaný jednoduchým otvorom do podstrešia. Otvor v strope bol v ďalšej etape nahradený konštrukciou kochu, ktorý prechádzal cez strop. V podstreší vyúsťoval koch do pjecki. Jej úlohou bolo zachytávať iskry a ochladzovať unikajúcu žiaru. Do stropného otvoru vyúsťoval aj dym z kozuba. Kozubom boli nazývané dva lievikovité výklenky v stene, ktoré slúžili na osvetľovanie miestnosti. V spodnom výklenku sa zapaľovali triesky, horný zachytával dym.

Poslednou fázou bolo odvádzanie dymu nad strechu domu prostredníctvom komína. V Kanianke bol prvý komín postavený okolo roku 1900 u Šovcov. Pec poskytovala teplo a svetlo, ale predovšetkým slúžila na prípravu jedál. V miestnej terminológii sa dodnes zachoval pojem draifus ako pomenovanie pre trojnožku, na ktorej bol na otvorenom ohni upevnený kotlík. Pred pecou bola vykopaná asi 50 cm hlboká jama. Na jej okraj s nohami do jamy si sadla gazdiná, ktorá tak mohla pec lepšie vyčistiť alebo sádzať chlieb. Jama sa zakrývala dreveným dekľom.

Začiatkom 20. storočia sa k peciam začali pristavovať murované šporáki, šporhelti. Oheň v šporáku sa uzavrel železnou platňou, na ktorej sa pripravovalo jedlo a ktorá priestor aj zohrievala. Pece sa z tohto dôvodu začínajú búrať, len v niektorých rodinách sa v pečení chleba pokračuje a pece sa presúvajú do iných priestorov, napríklad do pivnice alebo letnej kuchyne. Dodnes stojí chlebová pec u Michalikov alebo v pivnici u Letavajov.

Vývoj šporákov pokračuje od murovaných k plechovým a neskôr smaltovaným šporákom továrenskej výroby, kombinujú sa s rúrami na pečenie. Po zlikvidovaní otvoreného ohniska do izieb postupne pribúdali kachle, ktoré slúžili len na vykurovanie v zimných mesiacoch. Kachliarstvo malo v regióne veľkú tradíciu. Do polovice 20. storočia sa kachlice vyrábali napríklad v dielniach v Nitrianskom Pravne, Bojniciach alebo Brezanoch. Tieto kachlice boli najmä belasej, hnedej a zelenej farby.

Stôl a sedací nábytok

Napriek prevažne mobilnému charakteru mal nábytok v jednotlivých priestoroch svoje stále umiestnenie. Dôležitým kusom tradičného interiéru bol stôl, pôvodne umiestnený v izbe v rohu oproti peci. Používal sa na každodenné stolovanie a neprikrýval sa obrusom. K najstarším typom patrí jednoduchý stôl s hladkou štvorhrannou stolovou doskou a prekríženými nohami. Respondenti si pamätajú hlavne na masívne stoly so štyrmi kolmými hranatými nohami. Nohy stola sú v niektorých prípadoch v dolnej časti podstolia spojené po obvode doskovým rámom. Stoly sa najčastejšie vyrábali z dubového dreva, ich vrchná doska bola jednoduchá hladká, olištovaná alebo ojedinele zdobená intarziou. Rozšírené boli aj stoly s hlbokou zásuvkou, šúfľíkom.

Premiestnením ohniska do kuchyne (pitvora) sa stôl v izbe posúva do stredu miestnosti alebo k priečelnej stene medzi okná. Spolu s umiestnením ďalšieho stola v kuchyni sa stôl v izbe stáva miestom pre príležitostné stolovanie alebo priestorom pre kultové a reprezentačné predmety.

Súčasťou stolového kúta boli lavice. Ich najstaršie formy boli neprenosné, pevne zasadené do zeme, dlhé a bez operadla. Jednoduché lavice boli vystriedané lavicami s hladkými alebo vyrezávanými operadlami a v 20-tych a 30-tych rokoch 20. storočia nahrádzané masívnymi lavicami, zigľami. Lavice a lavičky rôznych typov boli umiestnené aj v iných priestoroch (popri stenách izby, v komore, na podstienke alebo gangu – krytej chodbe) a slúžili ako sedací, spací alebo odkladací nábytok.

Vedro s vodou a plechový hrnček na jej naberanie boli položené v kuchyni na vodovej lavičke, nazývanej aj vasrpenka.

Deti sedávali na štvorcových asi pol metra vysokých hokrľíkoch so štyrmi nohami a maličkých podlhovastých stolčekoch. Stoličky sa v domácnostiach začali používať až vplyvom mestského prostredia začiatkom 20. storočia. V Kanianke sa prvé stoličky objavujú v 30-tych rokoch 20. storočia. Rozšíreným typom boli aj skladacie stoličky z drevených latiek, ktoré sa vyrábali podomácky.

Spací nábytok

Nábytku na spanie bolo len málo, preto ho pri mnohopočetných rodinách museli využívať viacerí členovia naraz, alebo hľadali alternatívne spôsoby. V minulosti bolo zvykom spávať aj na zemi, tento spôsob však zažili len niektorí najstarší respondenti. Pamätajú si na spávanie na peci, vonku alebo na sene na povale.

Základným nábytkom na spanie boli už spomínané lavice a postele. Vo viacgeneračnej širokej rodine zvyčajne patrila posteľ vždy jednému manželskému páru. Spolu s nimi konča nôch spali na posteli ich deti alebo vnúčatá.

Postele boli umiestnené za sebou po obvodoch stien izby, neskôr aj komory a kuchyne. Čelá postelí, ľajsňe, boli nízke a rovné, postupne sa zvyšovali a ozdobovali profilovanými výrezmi. V Kanianke boli rozšírené aj zasúvacie postele a stolové postele. Zasúvacie postele, šupetľíki, mali podobu drevených bedničiek s kolieskami alebo bez nich, ktoré sa na noc zasúvali pod posteľ. Pre jedno aj viacero menších detí sa spod stola vysúval šufľík, podopretý dvoma nižšími nohami.

Ako podstielka na spanie slúžila slama voľne rozložená na posteľných doskách, neskôr strožľiaki. Strožliaky boli vaky z konopných plachiet, do ktorých sa nabila cepami vymlátená ražná slama. Na strožliaky sa prestierala hrubá konopná plachta, ktorú ako posteľné prádlo používajú niektorí starí obyvatelia dodnes. Na noc sa prikrývalo zrebními plachtami alebo starými časťami odevu.

Periny duchni a vankúše slúžili predovšetkým na prikrývanie, významný však bol aj ich estetický charakter. Vankúšmi vo vyšívaných a čipkovaných obliečkach sa dekoratívne upravovali postele a ich počet prezentoval aj majetkové pomery rodiny.

Odkladací nábytok

Odkladacím priestorom na každodenne nosené šatstvo boli hrady, kam sa voľne prevesovali, neskôr žrďki alebo vešiaky, najčastejšie umiestnené v izbe za dverami.

Odev, ale aj potraviny a obilie sa ukladalo do truhľíc, truhiel. Truhlice boli vyrobené z pílených dosiek, ich vrchnák bol rovný, po bokoch sa nachádzali kovové úchytky a na prednej časti zámka. K najvýraznejším typom truhly patrí svadobná truhlica, ktorú v Kanianke dostávali nevesty ako súčasť výbavy ešte v 30-tych rokoch 20. storočia. Svadobná truhlica bola maľovaná tmavším výrazným náterom. Na čelnej a bočných stranách ju zdobili pestrofarebné kvetinové vzory.

Zaujímavým typom uzavretého odkladacieho nábytku bola šuplónka alebo šuplótkasňa. Jej vrchná doska, ktorá sa otvárala železnými pántikmi, odkrývala časť priestoru s malou priehradkou na drobné predmety. V spodnej časti sa nachádzali dve hlboké zásuvky, ktoré sa vyťahovali mosadznými úchytkami po oboch stranách. Šuplónka bola obyčajne umiestnená medzi oknami čelnej steny izby a jej vrchná plocha slúžila ako prietor pre odkladanie kultových predmetov.

Na odkladanie riadu alebo potravín sa do kuchyne svojpomocne zhotovovali jednoduché závesné police s ozdobenou strešnou doskou, ktoré sa nazývali fogaš. Na jej kovové alebo drevené háčiky sa vešali ozdobné šálky alebo varechy. Polica z 3-5 rovných poličiek na bokoch spojených so zvyslými doskami sa nazývala štelázňa. Na jej vrchnej polici bol poukladaný dekoratívny riad. V mnohých domácnostiach boli na štelázni z praktických ako aj dekoratívnych dôvodov pripevnené závesy.

Nástupcom štelázne boli kredence. Ako prvý si ich v obci zhotovovali predovšetkým stolárski majstri. Patril k nim napríklad Jozef Šidlo, ktorý mal takýto nábytok už začiatkom 30-tych rokov 20. storočia.

Začiatkom 40-tych rokov sa v izbách objavujú prvé vysoké skrine. Najrozšírenejším typom bola kasňa – dvojdverová skriňa s policami, vešiakom a zásuvkou v spodnej časti. Starí ľudia však aj napriek skriniam odkladajú svoje šatstvo aj naďalej do truhiel.

V komorách a na povalách sa nachádzali štoki, zásobnice na obilie alebo strukoviny. Pre svoje veľké rozmery sa štoky často zhotovovali priamo v týchto priestoroch. Štoky boli rozdelené priepravkami, v ktorých sa uskladňoval iný druh obilia. Špeciálnym typom bola meter vysoká zásobnica na múku múčňica s priepravkami na rôzne druhy múky (niekoľko druhov múky na pečenie a múka pre dobytok).

Podlaha

Podlaha bola pôvodne hlinená. Vyrábala sa zmiešaním a udupaním blata s plevami. Jej kropenie a zametanie prútenou metlou patrilo ku každodenným prácam dievčat alebo gazdinej. Väčšie nerovnosti sa upravovali šľamovaňím – ručným vyrovnávaním podlahy riedkou hlinou. Jeden z obyvateľov (nar. 1938) spomína na hlinenú podlahu nasledovne: “Mi sme bívaľi v takej izbe, tam sme maľi aj šporák, tam sme aj vareľi, aj spaľi aj sa učeľi. A keť sme sa traja kúpaľi vo vaňičke, tam bolo s tej hľini toľko blata, že keť išiel do posťeľe, musel si ešte ras nohi umiť.“

Pevnou sa podlaha stala použitím pálenej tehly a začiatkom 20. storočia drevených dosiek. Drevená podlaha – dláška – sa zhotovovala hlavne zo smrekových dosiek, ktoré sa kládli na drevené hrady, postrholce. Spočiatku sa dlážka kládla len v izbe, v kuchyni a komore ostávala naďalej hlinená. Prvú drevenú dlážku mali v Kanianke okolo roku 1908 u Šovcov, kde ju zhotovil Ján Baláž. Dlážku udržiavali ženy zametaním na sucho a každú sobotu a pred sviatkami umývaním vodou.

Osvetlenie

Najstaršou formou osvetlenia interiéru bolo svetlo z otvoreného ohňa. Osvetlenie však bolo nedostatočné a limitované len na jednu miestnosť. Viac času na prácu ale aj zábavu umožnilo používanie umelého svetla. Spočiatku to boli kahance na olej alebo tuk, od polovice 19. storočia na petrolej.

V niektorých domácnostiach svietili aj karbitkami, osvetlením, ktoré pôvodne používali pri svojej práci baníci. Po domácky vyrábané sviečky (lojové alebo zo včelieho vosku) sa vzhľadom na ich pracnosť a úlohu, ktorú zohrávali v obradových rituáloch, používali v bežných situáciách len zriedkavo. V roku 1947 bola v obci zavedená elektrina.