Tradičné zamestnania /Martin Priečko/
Zamestnanecká štruktúra obce Kanianka vyplývala z celkovej sociálnej a hospodárskej situácie v hornonitrianskom regióne. Do polovice 20. storočia bol ľud odkázaný na málo výnosnú roľnícku malovýrobu, ktorej výsledky ovplyvňovali najmä geo-klimatické podmienky polohy obce. Z hľadiska priemyslu bol región horná Nitra dlho mimo zorného uhla uhorských, rakúskych alebo československých investorov.
Značný rozvoj v druhej polovici 19. storočia zaznamenala pracovná (stavebného, poľnohospodárskeho a čeľadného charakteru) migračná činnosť, často interregionálnej rajonizácie. Až po roku 1948 nastal v oblasti „industriálny boom“ sprevádzaný budovaním, príp. rozširovaním produkcie lokálnych podnikov stavebného (Priemstav v Prievidzi, Zemianske Kostoľany), chemického (CHZWP Nováky), textilného (Zornica v Nitrianskom Pravne, Nitratex v Prievidzi), drevospracujúceho (Tatra nábytok v Pravenci), potravinárskeho (Carpatia v Prievidzi) a najmä hutnícko-energetického priemyslu (Handlová, Nováky, Cígeľ).
Na základe uvedeného sledujeme tradičné formy zamestnania v lokalite Kanianka v troch líniách:
- Poľnohospodárstvo ako hlavné zamestnanie.
- Neroľnícke zamestnania.
- Doplnkové námezdné zamestnania.
POĽNOHOSPODÁRSTVO AKO HLAVNÉ ZAMESTNANIE
Poľnohospodárstvo bolo najdôležitejším zamestnaním obyvateľov Kanianky do polovice 20. storočia. Tvorilo podstatný základ živobytia mnohopočetných rodín, t.j. bolo významným zdrojom výrobných síl. Rentabilita lokálnej roľníckej malovýroby bola pomerne nízka. V regresívnej miere sa v rozvoji poľnohospodárskej produkcie prejavovali nízka bonita a rozdrobenosť pôdy na miniatúrne časti (výmery pôdy jednotlivých gazdovstiev sa pohybovali od 0,5 – 2 ha) a nízka technologická úroveň hospodárstiev vyplývajúca predovšetkým z pravidelnej absencie produktívnej časti populácie počas poľnohospodárskej sezóny (pracovné migrácie).
Kataster obce tvorilo v roku 1929 1591 parciel o celkovej rozlohe približne 792 ha. Parceláciou pozemkov bojnického panstva z roku 1933 sa chotár obohatil o ďalších cca 90 ha. Deficit po pôde nevyriešili ani komasácia a pozemkové reformy.
Príprava pôdy a pestovanie plodín
Výber a rozsah pestovaných poľnohospodárskych plodín v Kanianke determinovali lokálne pôdno-klimatické podmienky, výmery pôdy jednotlivých gazdovstiev, technologická úroveň a tradície miestnej malovýroby, ako aj ekonomické možnosti gazdov.
K základným dopestovaným plodinám patrili v Kanianke obilniny (žito, raž, jačmeň, ovos, pohánka), okopaniny (zemiaky, kŕmna repa) a krmoviny (červená ďatelina). Doplnením zeleniny (cibuľa, kapusta, koreňová zelenina), strukovín (fazuľa, hrach, bôlhoj) a technických plodín (konope, mak) dostaneme kompletný obraz o najfrekventovanejších druhoch pestovaných plodín v kanianskom chotári. Kukurica a kŕmna repa sa presadili v obci až v priebehu 40-tych rokov 20. storočia.
Pre život kanianskych roľníckych rodín boli nepostrádateľnými obilniny a z okopanín zemiaky. Z ozimín sa siali pšenica (žito) a raž, hlavne ako chlebové plodiny k príprave múky. Chlieb sa však v čase kríz pripravoval z tzv. chleboviny – zmiešaniny raže a jačmeňa.
Žitná a ražná slama sa hojne využívala k podstielke pre dobytok. Jariny sa pestovali hlavne ako kŕmne obilniny pre domáce zvieratá. Vyčlenené konopniská zo záhumienkovej pôdy takmer v každom dvore svedčili do polovice minulého storočia o dôležitom význame tejto plodiny pri tvorbe textilnej priadze (odevné súčiastky).
Kvalitná príprava pôdy bola vždy základným predpokladom úspešnej úrody. Pôda sa prvýkrát preorala plytkou orbou tesne po zbere úrody. Pred sejbou ozimín sa pôda kultivovala opäť. Pri orbe pôdy pod oziminy sa v Kanianke začínalo orať na kraji lánu a končilo sa v strede poľa. Druhá forma orby, rozšírená pri sadení zemiakov, spočívala v započatí orby v strede poľa a jej ukončení na okraji.
Z dostupných archívnych prameňov možno vydedukovať, že v druhej polovici 19. storočia sa v Kanianke kultivovala pôda položelezným pluhom so železným lemešom, čerieslom a doskou s pätou. Továrensky vyrábané plnoželezné pluhy sa v prostredí Kanianky objavili až v medzivojnovom období.
K hnojeniu sa v dedine využíval predovšetkým maštaľný hnoj, najmä pod zemiaky a obilniny. Pôda pod konope musela byť tiež starostlivo pripravená, obohacovala sa hydinovým trusom. Umelé hnojivá (čílsky liadok, superfosfát) sa v Kanianke udomácnili až v priebehu rokov 1920 – 1938.
Siatie a sadenie plodín
Predpokladom dobrej úrody v Kanianke bolo (okrem hnojenia pôdy) pravidelné striedanie pestovaných plodín. Do obdobia 1. svetovej vojny sa v kanianskom chotári praktizoval trojpoľný osevný systém, základ ktorého spočíval v cyklickom striedaní plodín v poradí: oziminy – jariny – úhor.
Úhorovaním sa pôda nechávala odichnúť. V medzivojnovom období sa zaužívaný osevný systém nivelizoval. Úhorom sa nechávala pôda stáť až po štyroch rokoch, kedy sa do úhoriska siali všetky oziminy pohromade, do žitňiska jariny (najmä ovos), do ovseňiska sa sadili zemiaky, ďatelina a strukoviny v jednom poli. Od úhorovania sa upustilo v Kanianke až, de facto, koncom 40-tych rokov 20. storočia v súvislosti s presadzovaním pestovania nových plodín (kukurica, repa) a umelých hnojív.
Základným spôsobom siatia obilia (v neskoršom období i kukurice a repy) bolo ešte v polovici 20. storočia ručné siatie z konopnej plachty. Osivo sa nasypalo do plachty, ktorej dva konce sa obviazali okolo krku gazdu. Ďalšie konce plachty sa uchopili do jednej ruky a druhou sa rozhadzovalo v rytme krokov na jednu a druhú stranu. Istou nevýhodou manuálneho siatia bola nízka hĺbka osevu. Z uvedenej príčiny sa rozsiate zrno ihneď po ukončení procesu siatia ubráňilo alebo neskôr zavalcovalo, aby sa zabránilo znehodnoteniu siatiny vtákmi, príp. prízemným mrazom. Bránením sa dostalo osivo hlbšie do pôdy. Brány bývali v Kanianke zhotovené z bukového dreva s drevenými zubami. K ťahaniu brán sa využívali ťažné zvieratá, chudobnejší roľníci aj spriahali. Strojové sejačky sa v Kanianke objavujú až v polovici 20. storočia.
Termín siatia ozimín nasledoval hneď po zbere zemiakov v druhej polovici septembra, u jarín až po vischnuťí zeme koncom apríla. Zemiaky sa sadili v Kanianke koncom apríla, a to dvojakým spôsobom. Starší spôsob sadenia spočíval v ručnom sadení pod motiku (do jamok), novšia forma bola taktiež manuálna, avšak uskutočňovala sa za pluhom: “Oralo sa na brázdi. Do vioranej brázdi sa kládli zemáčiki a ďalšou brázdou sa zakriľi. No a poslední šár sa motikou zahrnul.” Kapustné a koreňové semeno sa sialo do riatkou, strukoviny sa sadili, podobne ako pri zemiakoch, do motykou vykopaných jamok.
Žatva a zber úrody
Žatva bola v Kanianke udalosťou, kedy sa stretla celá rodina i susedská skupina. Obilie dozrievalo v závislosti od konkrétnych klimatických podmienok počas roka. Zaužívaným žatevným obdobím bolo v Kanianke rozmedzie medzi posledným júlovým týždňom a polovicou augusta. Poslednou dozrievajúcou plodinou bol ovos.
Obecná kronika uvádza, že ešte začiatkom 20. storočia sa obilie žalo srpmi zo zúbkovaným ostrím. Uvedenú skutočnosť možno dať do súvisu s absenciou mužskej časti populácie, pravidelne odchádzajúcej na sezónne poľnohospodárske práce na bližšie alebo vzdialenejšie (zahraničné) veľkostatky. Na druhej strane kontakt kanianskeho roľníckeho robotníctva s vyspelejšími technologickými poľnohospodárskymi postupmi, náradím i odlišnými plodinami bol dynamickým faktorom presadzovania niektorých inovácií aj v miestnej maloroľníckej produkcii.
Definitívne udomácnenie kosy v Kanianke, ako žatevného náradia, tak spadá do medzivojnového obdobia. Pri práci s kosou sa osvedčila najmä promptnosť a nižšia náročnosť odvedenej práce, aj za cenu vyšších strát. Kanianska kosa sa skladala z drevenej (kosňisko s kľukou v prostriedku) a železnej ostrej kosnej časti, ktorú bolo potrebné pravidelne ostriť (za pomoci oseľňíka s oslou), príp. nakúvať. Pri žatevných kosách sa ku kose pripevnila spruška s plátennou plachtou umožňujúca ukladanie odkoseného obilia na jednu stranu. V obci sa preferovalo riadkové kosenie obilia (na rádek). Kosecká činnosť bola výlučne mužská záležitosť, za nimi odoberali odkosené steblá ženy za pomoci kosáka a viazali do hrsťí, ktoré sa ukladali na ražné povriesla, prichystané ešte v zime. V prípade, že bolo nakosené obilie ešte mokré, nechalo sa na poli za pravidelného obracania dôkladne preschnúť (spravidla 3 – 4 dni). Presušené hrste (po 5 – 6 ks) sa viazali slamenými povrieslami a viazacím kolíkom (dreukom) do snopov. Ukladanie poviazaných snopov sa v Kanianke realizovalo buď v horizontálnej (do kríža) alebo vertikálnej podobe (do hŕbok). Prvý typ sa zväčša uplatňoval pri ukladaní ovsených snopov (po 15 ks), u ozimín sa preferovalo stavanie hŕbok z 10 snopov.
Informácie z prelomu 30-tych a 40-tych rokov uvádzajú, že v tomto období sa postupne upúšťalo od hrsťovania a prešlo sa na rýchlejší spôsob viazania malých snopkov hneď za kosou. Takto spevnené snopki sa ukladali do panákov. Preschnuté snopy sa z polí zvážali na rebrinových vozoch (v griéfach na rebriňákoch) priamo do stodôl (pájt), kde sa uskladnili (v podstrešných priestoroch – na poľešeňí) až do obdobia vymlátenia.
Kosou sa kosili, mimo obilia, aj trávnaté porasty lúk za účelom produkcie sennej krmoviny. Lúky sa v Kanianke kosili dvakrát za rok, vždy za ranného súmraku. Muži kosili a ženy pokosenú trávu hrabľami rozhrabávali, viackrát otočili, aby sa dôkladne presušila. Suché seno skladovali v podstrešnom priestore pajty (poľešeňí), príp. plevínoch. Pole so zemiakmi sa približne po troch dňoch od sadenia zľahka prebránilo, po prvom vichoďeňí sa motykou prekopalo. Po vzídení byle do väčšej výšky sa zemiaky ohrňaľi za pomoci motyky alebo oborávacieho pluhu. Ručný, motykový zber zemiakov sa v Kanianke začínal v závislosti od počasia, približne koncom augusta.
Mlatba a skladovanie obilia
Mlatba obilia bola v Kanianke pracovnou činnosťou od neskorých jesenných mesiacov až do obdobia fašiangov v závislosti od rozsahu a druhu dopestovaných obilnín. Najskôr sa mlátila raž, pšenica a na záver kŕmne obilniny.
Priebeh mlatby sa realizoval v stodolách – v holohmňnici, kde bola k tomuto účelu prispôsobená hlinená podlaha. Snopy sa rozviazali z povresiel a rozmiestnili klasmi k sebe. Najstaršou a typickou kanianskou technikou mlátenia obilia bola mlatba cepmi, ktoré pozostávali s drevenej rukoväte (ručňa) a cepíka spojených koženou húžvou a ohlávkou. Priebeh mlátenia si vyžadoval rytmicky súzvuk úderov mlatcov – najčastejšie štyroch (do štvorki) vybíjajúcich zrno z klasov. Po čase sa steblá obrátili.
Fyzicky náročné mlátenie cepmi nahradili koncom 19. storočia v Kanianke mlátiace stroje na manuálny pohon (rukovacie mašini). Prvým majiteľom mlátiaceho stroja boli Pekáre na Dolnom konci. O pár rokov neskôr sa u bohatších gazdov objavujú mláťačky na geplový pohon (gepľe) poháňané využitím ťažnej sily koní, príp. dobytka (u Škadrov). Prvá benzínová mláťačka sa v obci objavila v roku 1923.
Mlátenie cepmi však z kanianskeho mlatobného repertoáru vôbec nevymizlo. Súbežne pretrvalo (ešte v období polovice 20. storočia) najmä vďaka významnému hospodárskemu uplatneniu ražnej slamy (povriesla, posteľné výplne, krytina, atď.), ktorá by sa znehodnotila mlátením v strojových mašinách. Mlátenie ražných klasov si vyžadovalo i osobitý spôsob, tzv. bokovaňie, t.j. mlátenie nerozviazaných snopov na obidve strany.
Obsluha strojových mašín, už pri ručných typoch, si vyžadovala participáciu väčšieho množstva ľudí (8 – 12), obzvlášť prejavujúca sa v susedskej výpomoci. Typické pre Kanianku bolo putovanie z domu do domu s obecnou mláťačkou. O promptnosti ukončenia mlatby v dedine vypovedá obecná kronika, kde sa píše, že v roku 1961 prebehla mlatba v celej dedine v priebehu dvoch týždňov za pomoci dvoch mláťačiek poskytnutých JRD v Porube.
V období Slovenského štátu proces mlátenia obilia kontrolovali a spisovali tzv. mlatobní komisári z radov miestnych študentov a učiteľov. Záznamy z mlatby slúžili úradom k výmeru prebytku obilia, ktoré musel roľník povinne odpredať štátu za stanovenú cenu. Z rozsahu vymláteného obilia sa odpočítavala samozásobiteľská dávka (220 kg obilia na dušu), kŕmne dávky pre domáce zvieratá a časť na osivo.
Spracované obilie bolo ďalej nevyhnutné zbaviť obilninového odpadu (plevy). Čistenie obilia sa v Kanianke uskutočňovalo viacerými spôsobmi – od archaického viatia na vetre za pomoci drevenej lopatky, cez manuálne sitá, rajtáre, až po strojové vytriasačky. Vymlátená slama sa vytriasla, poviazala opätovne povrieslami do viazaníc (mimo ražnú slamu, ktorá sa viazala do okľapkov) a uskladnila sa v záčinoch pajty. Využívala sa k podstielke dobytka, ako aj prídavné krmivo. Zrno sa skladovalo podľa kvality, druhu a množstva v drevených obilninových truhliciach (susákoch), umiestnených na povalách domu, v komorách, príp. pajtách, ale hlavne v sýpkach (sipárňach).
Chov hospodárskych zvierat
Chov hospodárskych zvierat bol v Kanianke dôležitou podmienkou rozvoja roľníckeho hospodárstva. Situáciu z prelomu 19. a 20. storočia dokumentujú archívne záznamy, podľa ktorých bolo v roku 1910 v Kanianke celkovo 55 hospodárov, z nich takmer každý gazda choval hospodárske zvieratá. V obci sa nachádzalo 158 kusov hovädzieho dobytka, z toho bolo 24 volov, zvyšok tvorili dojnice, jalovice a teľatá. Zapísaných bolo aj 16 koní, počet oviec značne klesol. V roku 1895 v obci napočítali 247 kusov oviec, zatiaľ čo v roku 1910 už len 14. Aj počet dospelých a na porážku súcich ošípaných nebol veľký, celkovo ich štatistika zachytila len 22.
Ťažiskovým chovným druhom bol hovädzí dobytok, v samej podstate živiteľ roľníckych rodín. Význam chovu hovädzieho dobytka spočíval v jeho ťažných vlastnostiach, ale najmä v jeho mliečnej úžitkovosti (produkcia mlieka, tvarohu a masla). Z poľnohospodárskeho hľadiska bola významná aj produkcia maštaľného hnoja. V medzivojnovom období sa v Kanianke chovali aj voly ako záprahové zvieratá. Aj ustajneniu a krmivu dobytka prikladali Kaniančania značný význam. Kravy, príp. voly ustajňovali v maštali, najbližšej hospodárskej budove k obytnému traktu, obyčajne pod jednou strechou. Dobytok sa kŕmil najčastejšie senom, slamou a sečkou. Ako doplnok stravy hovädzieho dobytka sa používala aj burgyňa, ďatelina, kapustné hlúby a zemiakový odpad. Pastva sa realizovala v Kanianke tak na obecnom majetku, ako aj na vlastných pasienkoch. Rozsah chovu hovädzieho dobytka odzrkadľovali hospodárske pomery príslušného gazdovstva. Bohatší gazdovia chovali aj 3 – 4 kusy dobytka.
Chov koní v Kanianke podmieňovali majetkové pomery gazdovstva. Kým zámožnejší gazdovia vlastnili neraz záprah, chudobnejší si vystačili i bez koňa. Chov koní bol síce náročný na krmivo, na druhej strane práca so záprahom bola vysoko cenená a poskytovala rodine gazdu neraz doplnkový zdroj obživy. Ťažná konská sila sa na jar a v jeseni využívala pri poľnohospodárskych prácach, v zime najmä pri ťažbe a transporte dreva. Pri kŕmení dostávali kone kvalitnejšie krmivo ako dobytok. Najviac sa v Kanianke kŕmili ovsom, senom, šrotom a ďatelinou. Vo väčšine prípadov sa kone ustajňovali v maštali spolu s dobytkom, menej v osobitných maštaliach.
K mliečnej produkcii, viac však na mäso, sa chovali v dedine ovce. Štatistické ukazovatele z konca 19. storočia vykazovali v Kanianke chov o rozsahu 200 – 300 kusov, pasením ktorých bol poverený obecný pastier. Začiatkom 20. storočia chov oviec klesol na intenzite a upustilo sa od kolektívneho pasenia. Viacerí gazdovia chovali len po dva kusy využívajúc spoločnú pastvu s dobytkom na obecných pasienkoch až po Bošké laz.
Kozy chovali v Kanianke len chudobnejší gazdovia. Priekopníkom tohto chovu bol v 20. storočí Michal Rybianský Škadré z Horného konca.
Chov ošípanej bol v Kanianke všeobecne rozšírený. V priebehu 20. storočia ani nebolo v Kanianke rodiny, ktorá by nemala skúsenosti s chovom ošípaných, predovšetkým na mäso. Typickým obdobím zabíjačiek boli zimné mesiace, hlavne pred Vianocami. Ošípané sa chovali hlavne pre ich nenáročnosť. Dávalo sa im šrotu, burgyne, otrúb, posekaného zeleného krmiva (žihľava, ďatelina) a taktiež odpadové zvyšky z jedál.
Z hydiny (drôbež) sa chovali najmä sliepky (na mäso a vajcia) a husi (na mäso a perie), kŕmiace sa predovšetkým zbožím, zemiakmi, zvyškami z jedál, ovsom a zeleným krmivom. Kuríny stáli spravidla obďaleč obytného traktu, často v kombinácii s chlievmi. Jedlá z hydiny boli dôležitou obradovou stravou, nesmeli chýbať pri žiadnej väčšej ceremoniálnej príležitosti tak rodinného, ako i výročného charakteru. Vajcia sa odkladali i na predaj. Pasenie husí bola v Kanianke výlučne detská záležitosť.
Zberačské a ovocinárske hospodárenie
Podobne ako v iných podhorských a horských oblastiach Slovenska aj v Kanianke sa venovala patričná pozornosť zberačským aktivitám. Lesné plodiny boli nielen výrazným spestrením stravovacieho repertoáru a zdrojom peňažného príjmu (odpredaj v Prievidzi), ale dôležitý bol aj ich význam v ľudovom liečení. Zberu lesných plodín počas letných mesiacov sa venovali ženy a deti. Na rúbaniskách sa zberali hlavne maliny a jahody, vhodné buď k odpredaju alebo k výrobe lekváru. Huby (dubáki, hojďički) slúžili k príprave polievok. Ich dlhšia trvanlivosť sa dosahovala sušením. Používali sa ako náhrada mäsa v kanianskej gastronómii. Z krovín sa zberali najmä lieskové orechy, využívané ako plnka do koláčov.
Význam zberačstva v Kanianke upadol pod vplyvom spoločensko-ekonomických premien po druhej svetovej vojne. Vďaka vhodným klimatickým podmienkam sa intenzívnejšie v obci rozvinulo pestovanie ovocia, obzvlášť sliviek, hrušiek a jabĺk. Z odrôd jabloní to boli hôzovky, bocmanky, belosladké, vandličky, myšianky, vinovky, z hrušiek prešporky, plávky, mäsiarky, červienky, muškatlíčky, koňovky a u sliviek bystričky, gajdlianky, kozlienky, košice, prlenice. Dopestované ovocie speňažovali, nie však v takom rozsahu ako v okolitých ovocinárskych lokalitách (Račice, vestenická dolina). Zvyšok spotrebovali doma prípravou lekváru alebo sušením.
Rozvoj ovocinárstva v regióne v priebehu 19. storočia podnietil obyvateľov aj k intenzívnejšiemu chovu včiel, na ktorého počiatku stál zber medu divých včiel. Včely sa chovali predovšetkým pre vlastnú spotrebu, v prípade nadprodukcie sa med predával v rámci lokálneho spoločenstva.
Družstevné hospodárenie
S agitačnou činnosťou pre založenie družstva sa v Kanianke začalo už v druhej polovici 50-tych, intenzívnejšie však v 60-tych rokoch minulého storočia. O nízkej úspešnosti týchto aktivít svedčia mnohé štatistické údaje, potvrdzujúce, že ešte v roku 1963, t. j. v roku založenia miestneho družstva, hospodárilo naďalej samostatne 84 roľníkov.
Patronát nad agitačnou činnosťou držali predstavitelia Tatra nábytku v Pravenci v spolupráci s ONV v Prievidzi, Štátnymi lesami a Priemstavom v Prievidzi, ktorých nazývali miestni občania družbovia alebo navádzači. Miestni roľníci boli predvolávaní na pohovory do budovy ONV alebo školy. V prípade neúčasti ich agitátori navštevovali i doma, čo vyvolalo neraz ešte väčšiu vlnu odporu. Neúspech agitačných akcií (v roku 1962 sa nepodarilo získať ani jeden podpis) kompenzovala súdobá štátna moc vydávaním rôznych antiroľníckych nariadení (zakáľacie obmedzenia, stavebné uzávery) a hlavne stupňovaním množstva povinných roľníckych dodávok, neplnenie ktorých malo za následok až represívne pokračovanie.
Ako príklad tohto gradujúceho tlaku možno uviesť, že v roku 1952 bol roľník (s 3 ha výmerou) povinný odovzdať ročne 470 kg zbožia, 300 kg zemiakov, 110 kg mäsa, 120 litrov mlieka a 120 kusov vajec. Pre porovnanie v roku 1959 dodávky činili 700 kg zbožia, 1.100 kg zemiakov, 280 kg mäsa, 700 litrov mlieka a 650 kusov vajec.
Ustanovujúca schôdza nového JRD bola zvolaná na 5. septembra 1963, na ktorej sa zúčastnení zhodli, že zlúčená pôda bude podliehať JRD v Lazanoch. V súvislosti so vznikom JRD a následnou hospodársko-technickou úpravou pozemkov bola individuálne hospodáriacim roľníkom vymieňaná pôda v ťažšie dostupných a menej úrodnejších častiach chotára. Pod vplyvom týchto okolností podpisovalo vstup do miestneho JRD ďalších 62 roľníkov. V roku 1965 bol počet roľníkov v obci už len 19. Začiatkom 70-tych rokov došlo k zlúčeniu JRD Lazany s obcou Kanianka k prosperujúcejšiemu JRD Horná Nitra so sídlom v Nedožeroch. Proces kolektivizácie poľnohospodárstva prerušil definitívne prirodzenú kontinuitu kanianskeho roľníctva v celej jeho historickej podstate. Na druhej strane družstevná kooperácia priniesla aj rad pozitív – vyššiu technologickú úroveň poľnohospodárskej výroby, pravidelný príjem robotníkov, či podstatný podiel na dobudovaní občianskej vybavenosti vidieckych sídiel.
NEROĽNÍCKE ZAMESTNANIA
Hoci prvé zmienky o remeselníkoch v Kanianke nám prináša už súpis z roku 1753, katastrálne prírodne zdroje, dlhodobý nízky počet obyvateľov, ako aj úzka previazanosť obyvateľov s pôdou a roľníckym spôsobom získavania obživy, limitovali rozvoj akejkoľvek remeselnej výroby v obci. Lokálne spoločenstvo vykazovalo ekonomickú i výrobnú stabilitu. V prípade nevyhnutnosti alebo preferencie niektorých remeselných služieb zohrávala dôležitú úlohu i pomerne prijateľná vzdialenosť od okolitých väčších sídiel. Pod vplyvom týchto okolností sa v Kanianke nevytvoril rad špecializovaných zamestnaní, ale väčšina remeselných činností, v závislosti od dobového dopytu a hospodárskej situácie, pretrvala na úrovni domáckej výroby ako náturistická voľnočasová aktivita počas zimných mesiacov pre vlastnú spotrebu, vlastné uspokojenie. Realizovaná služba alebo vyrobený výrobok slúžil často ako výmenný protidar v procese recipročnej výmeny. Hlavné línie domáckej výroby sme v Kanianke objavili v oblasti drevospracujúcich činností, pri spracovaní hliny, textilných vlákien, prútia a čiastočne i železa a kože.
Spracovanie dreva
Hospodárenie v urbárskych a súkromných lesoch Kanianky bolo zamerané na ťažbu, resp. približovanie stavebného a palivového dreva k odpredaju, ako i k individuálnej spotrebe. Práca v lesoch poskytovala mnohým obyvateľom (drevorubačom, furmanom) doplnkový (sezónny) zdroj obživy už od začiatku 18. storočia. Ťažbu dreva si objednávalo bojnické panstvo prostredníctvom horára, ktorý vymeral príslušný šlóg, t.j. časť lesa k výrubu. Drevorubači pracovali spravidla v zimných mesiacoch v partiách po 5 – 8 členov. Najskúsenejší z nich dojednával po obhliadke šlógu zmluvu s panstvom, ktorá zahŕňala rozsah výrubu, odmenu za vykonanú činnosť a termín ukončenia rubačských prác.
V medzivojnovom období prešli panské lesy do vlastníctva štátu pod patronát lesnej správy. Lesní robotníci sa začali najímať priamo. Ťažba drevnej hmoty sa začala organizovať i v súčasnosti viac praktizovanými prerezávkami (prebierkami), namiesto dovtedy preferovaného šlógového systému.
V starších obdobiach sa k stínaniu stromov používali výlučne široké drevorubačské sekery, neskôr sa začali používať dvojstranné americké píly, práca s ktorými si vyžadovala patričnú fyzickú zdatnosť i dostatok skúseností. Pri výreze bukovej hory ťahali pílu za pomoci remeňov štyria rubači, dvaja na každej strane. Smer dopadu zrezaného stromu sa usmerňoval drevenými klinmi – bugáňmi. Pri práci v strmých svahoch bolo dôležité usmerňovanie kmeňov v jednom smere, najlepšie hrubým koncom nadol. Po zrezaní stromu nasledovalo obtínanie konárov a haluzí vykonávané sekerášom a skracovanie siahovini (pri palivovom dreve až na metrové kusy – metrovicu). Robustnejšie konáre si rozdelili členovia partie na palivo, zvyšok haluzí sa v šlógu spálil.
Z miesta ťažby sa drevo približovalo do doliny k prístupnejším miestam (rampám), odkiaľ ho zvážali saňami na okolité píly a k železnici furmani. Najfrekventovanejší spôsob zbližovania spíleného dreva sa v Kanianke vykonával pomocou ťažných koní (“zobral sa kuol zo saňí, brce a reťaz a stáhlo sa to tam k saňiam”). Furmančeniu sa venoval každý gazda vlastniaci ťažné kone alebo voly. K vyhľadávaným furmanským partiám, zamestnávajúcich sa pri prácach v lesoch, patrili v Kanianke Šimkovci, Vážanovci, Šimurkovci, Bugárovci (od Hornických) a ďalší, ako aj Lajoš Rus z Lazian. V prudkom terénne sa drevo spúšťalo hrubším koncom nadol využitím sklzu po zamrznutej alebo mokrej zemi.
Súčasná práca v lesoch je už plne mechanizovaná. Realizuje sa za pomoci profesionálnych lesných robotníkov využívajúcich motorové píly a širokú paletu železných pomôcok. K transportu a sťahovaniu drevnej hmoty slúžia traktory a nákladné autá.
Ďalším drevospracujúcim zamestnaniam sa v Kanianke venovalo viacero mužov. Drobné roľnícke a kuchynské náradie ako hrable, kosiská, poriská, korýtka, varešky, príp. tkáčske brdá si vedel vyrobiť alebo opraviť každý gazda sám za pomoci oberučného noža a dedkovej stolice. Stolárstvom sa v obci zaoberal bývalý mlynár Šmelcer, Bolfik, neskôr v priebehu prvej polovice 20. storočia ďalší náturisti: Pekár, Pavol Sečianský, Ján Mokrý Kontráše a v súčasnosti Štefan Podhorský. Jeden z mála vyučených bol Jozef Šidlo.
K typickým stolárskym prácam v Kanianke patrila produkcia drobného nábytku (skrinky, šufľíki, police, novšie obklady) a exteriérových stavebných komponentov (okná, dvere), s využitím najmä smrekového a bôrového dreva. Starším produktom miestnej stolárčiny, ktorý si zaslúži širšiu pozornosť, boli komorové truhlice na obilie a odev (susáki) z bukového dreva. Súseky sa vyrábali z narezanej siahovice, ktorá sa naštiepala na kusy a ďalej vykresala a ohobľovala do 3 cm hrúbky. Tvar dosák bol kónický, s jednou užšou stranou ako pri výrobe šindľa. Do bočnej hrubšej časti dosky sa vyrezala vístružňíkom drážka tak, aby do nej zapadla užšou stranou nasledujúca. Jednotlivé dosky sa potom zapúšťali, podobne ako čelá a boky, do rohovňíkov, zaisťované drevenými kolíkmi. Vrchné sedlové veko bolo mobilne ukotvené na možľíkoch (dvoch drevených kolíkoch) zadnej steny truhlice.
Vybavenie stolárskej dielne bolo jednoduché. Základ tvoril pracovný stôl (ponk), kladivo, dláta (dlátce), píly, hoblík, štosák, hladík, neskôr cinkulárka. Drevárski majstri sa v Kanianke nešpecializovali výlučne len na jednu výrobnú činnosť, ale mali podstatne širšie zameranie. Viacero z nich kombinovalo vlastné stolárske remeslo s rezbárskym či kolárskym nadaním alebo opačne.
Stelesnením takéhoto remeselného „obojživelníka“ bol Ján Mokrý (pôvodom z Veľkej Lehôtky) venujúci sa okrem stavebného stolárstva, aj kolárstvu a rezbárstvu. V rámci kolárskych prác zameriaval svoju pozornosť najmä na drobné kolárske práce – fúriky, káričky, sane a jednoduchšie vozy. V staršom období sa kolárstvom zaoberal v dedine ešte Štefan Cachovan Siváke. Pri zložitejších kolárskych úkonoch využívali obyvatelia Kanianky služby vyučených majstrov Škultétovcov z Poruby.
V rezbárčine vynikali v obci okrem spomínaného Jána Mokrého aj Štefan Podhorský (priženený z Čičmian), ktorý sa pôvodne učil za stolára v Rajci. Prvým technikám práce s drevom sa priučil u otca, tiež rezbárskeho a stolárskeho náturistu. Motivicky sa Podhorský držal rodného čičmianskeho prostredia. Vo figurálnej plastike prevažovala pastierska a jánošíkovská tematika, v reliéfnej tvorbe náboženské motívy. K jeho vrcholným umeleckým dielam patrila Krížová cesta zdobiaca miestny kostol. Mokrý sa zameriaval viac na zoomorfnú plastiku (jelene, vtáky). Na tomto mieste je potrebné spomenúť aj rezbára Martina Píša, pôvodom z Koša, ktorý v Kanianke pôsobil viac ako 10 rokov a preslávil sa hlavne betlehemami. Po materiálovej stránke prevládalo v kanianskej rezbárskej výrobe lipové drevo, opracované do finálnej podoby dlátcami a nožíkmi.
Z hľadiska drevospracujúcich činností nemožno v Kanianke opomenúť jedno z významných odvetví stavebných remesiel – tesárstvo, spájajúce sa v priebehu 20. storočia s menom vyučeného tesárskeho majstra Floriána Važana. Pri stavbe krovu domu tesári participovali už na počiatočných prípravných prácach. Majster kontroloval výber a rozsah (podľa miery budúcej strechy) materiálu, viedol kresacie (hladenie hrád) i nakoniec konštrukčné práce. Krov strechy sa v Kanianke zhotovoval z mäkkého dreva, prevažne zo smreka alebo jedle. Technologicky sa krov zložil najskôr na zemi, potom rozobral a spätne postavil na obvodových múroch. Ako spojovací materiál sa používali drevené kliny, v druhej polovici 20. storočia nahradené železnými klincami. K základnej nástrojovej výbave každého tesára patrili tesárske sekery, dlátce, vinkeľ (uholník), šnóra, hoblík a trajbung (uhlomer). Jednoduchšie krovy si vedeli postaviť aj samotní majitelia stavby za pomoci rodiny a susedov. Tesárske partie sa najímali pri zložitejších typoch krovov (sedlová stolicová forma) pod ťažšiu strešnú krytinu (škridla, plech, eternit).
Spracovanie konopných vlákien
K produkcii textilných vlákien sa v Kanianke pestovalo konope. Celá réžia výroby vlákien, od siatia cez zber až po zhotovovanie priadze a tkanie, patrila do kompetencie ženskej časti rodín.
Konope sa sialo, podobne ako zelenina, v ňeskorú jar (v máji) do vopred pripravených konopňísk. Dozreté konopné steblá sa trhali na dvakrát. Prvé, už po desiatom týždni od sejby, druhé o ďalšie štyri týždne neskôr. Vytrhané konope aj s koreňmi sa poviazalo do viazaňíc a nechalo na roli preschnúť. Vysušené viazanice sa odviezli do močiďiel. Vlastné močidlá mala v potoku i Kanianka, avšak tie boli pre nedostatok vody postupne nahradené močidlami s teplou vodou v blízkych Opatovciach. Teplá voda navyše urýchľovala proces oddeľovania vlákna od stonky. Konopné viazanice priložené kameňmi o dno sa močili približne 5 dní v studených močidlách, alebo počas období dažďov aj dlhšie. Po týždni močenia sa konope premylo a porozťahovalo a nechalo odtiecť. Po zviazaní do snopkov sa previezlo na dvor, kde sa dôkladnejším spôsobom presušilo a uskladnilo v stodole alebo na podválke. Fáza oddeľovania vlákien od drevnatej stonky sa realizovala po odstránení semena trepaňím hrsťí (množstvo stebiel, ktoré možno vziať do ruky) na trľiciach, najskôr na jednotrlovej, následne na trlici s dvojitým trlom. Vytrepané vlákna sa vyčesali česákom (hachľou, krampľou) a roztriedili na jemné (na plátno) a zrebné (na koberce a vrecia).
Konopný odpad vzniknutý pri česaní sa nazýval pazďerie a zužitkoval sa na podstielku dobytka. Jemné vlákna sa poviazali do povsienok a spojili do koláča (okolo 20), zrebné sa len poskrúcali do tzv. báb.
S pradením sa začalo obyčajne až v období adventu. Priadky bývali rozšírené v Kanianke ešte v medzivojnovom období. Substitúciou manuálneho praslicového pradenia kolovrátkovým došlo v Kanianke k individualizácii pradenia. Gazdiné (najčastejšie susedky) sa stretávali po večeroch už len v trojčlenných skupinách bez príslušného zábavného priadkového ekvivalentu. Napradené nite sa ďalej zvili na motovidlách a vybielili v kotľinách s horúcou lúhovou vodou a nechali odtiecť.
Vybielená priadza sa previla z pradien na veľké cievki a odtiaľ na snúvadlá, z ktorých konečne cez piest prišli do krosených niťeľňíc. Podľa šírky plátna sa viedlo príslušné množstvo priadze do brda. Priadza navlečená na krosnách sa nazývala osnova. Aby sa zamedzilo zamotaniu priadze, splietala sa do vrkoča.
Tkáčsky stav nebol v Kanianke súčasťou vybavenia každej domácnosti, požičiaval sa medzi rodinami (susedmi). K jeho základným súčastiam patrili boki krosien, podnožie, predný (na plátno) a zadný (nite) návoj, obrdački, ňiťeľňice, brdo, člnok a pádlo. Utkané plátno sa opätovne prebieľilo zváraním v kotľiňe s luhovým roztokom alebo rozprestrením na priamom slnku, niekoľkonásobne preplákalo v potoku a nakoniec vyhladilo mangeľným piestom.
S farbením domášneho plátna sa v Kanianke stretávame len v minimálnom rozsahu, a to v povojnových rokoch pri farbení mužských plátenných gatí. Rozmanitosť vytkaných vzorov sa dosahovala kombináciou konopných nití s ľanovým, príp. farebnými bavlnenými cvernami. Medzi najdôležitejšie výrobky kanianskeho domáceho tkáčstva patrili odevné súčiastky (nohavice, košele, rubáše), uteráky, obrusy, posteľné plachty, zo zrebného plátna sa tkali aj stravné plachty, vrecia a koberce (spriadaním s handrovými odpadmi).
Okrem dopestovaných konopných stebiel sa zbieralo aj konopné semeno, časť z ktorého sa upotrebila do ďalšej sejby a zvyšná časť sa dávala vylisovať na olej do zábojov v Nedožeroch. Olejnícka tradícia v Nedožeroch bola dosť rozvinutá, dielňa fungovala nepretržite už od roku 1830. Vysušené konopné semeno sa pomlelo v mažiaroch, vymiesilo z vodou a nechalo opražiť na plechových platniach za stáleho miešania až do potrebnej pieskovej konzistencie. Opražená zmes sa natlačila do lisovacej nádoby. Pohybom kolesa vretenového lisu sa vylučoval olej zachytávajúci sa do fliaš. Z lisovacej nádoby sa vyrazil kuchón – výlisok, ktorý sa nechával majiteľovi záboja alebo sa pridával do stravy domácim zvieratám. Konopný olej bol veľmi vzácny pre jeho výnimočnú arómu i liečivé účinky.
V súvislosti s textilnými zamestnaniami je nevyhnutné ešte spomenúť kanianske výšivkárstvo, pre ktoré bolo charakteristické vyšívanie rastlinných motívov retiazkovým stehom alebo plnovýšivkou. V období Slovenského štátu sa stretávame v Kanianke aj s prvými vyučenými krajčírkami – Valériou a Štefániou Balážovými Šovcé a Bernardínou Vážanovou Vrbané.
Spracovanie prútia
Dlhé zimné obdobie si gazdovia skracovali aj prípravou zberných poľnohospodárskych nádob (košov, košíkov) z vŕbového prútia, ktorého bolo v chotári dostatočné množstvo. V čase zberu úrody sa rôzne druhy košíkov využívali k transportu úrody, najčastejšie zemiakov, sena, ďateliny, slamy alebo aj prádla (“Voľakedi boli na to ľudia odkázaní, to si nemohol dovoliť v obchode kúpiť na prádlo voľajakí umelí košík. Keď sa zemáki kopali, to každí musel mať minimálne tri: na veľké, na seďiaki, na malé. Aj seno, slamu a trávu nosiť.”).
Prútie sa narezalo (približne rovnakej dĺžky) do zásoby najviac na dva košíky, aby nezoschlo, ale až v období po prvých mrazoch, kedy neobsahovalo žiadnu miazgu a vykazovalo potrebné ohybné vlastnosti. Z dôvodu dlhšej trvácnosti sa narezané prútie olúpalo a dalo zavariť do veľkých šaflov. Základ pri výrobe košov tvorilo kruhové dno – zhotovené oplietaním do kríža založených spodných prútov, na ktoré nadväzovali steny koša. Celý technologický proces výroby košov bol založený na technike splietania prútov na princípe osnovy a útku ako pri textilnej väzbe. Nakoniec sa do jednej z vypletených stien košíka vplietla liesková rukoväť (vspruška). V súčasnosti sa v Kanianke výrobou košov zapodieva ešte Ján Šimko, Peter Šimko, Jozef Chalmovský, Adámik a Ladislav Ulbrik, vyrábajúci košíky len pre vlastnú potrebu, okruh susedov a príbuzných. Produkciou ozdobnejších prádlových košov sa zaoberal Peter Vážan Komošé.
Využitím prútia stromových drevín sa v lokalite vyznačovala i výroba brezových metiel, ktoré sa zhotovovali, obdobne ako u košikárskej výroby, počas zimných večerov takmer v rodine každého kanianskeho gazdu. Rovnako dlhé brezové prúty (tvrdšie a na koncoch rostrapatelé) sa chodili zaobstarať v neskorých jesenných mesiacoch. Metlár narezané prútie strčil na jeden deň do vody a rozdelil na tri rovnaké pramene, ktoré previazal a stiahol vŕbovými prútmi.
V súčasnej výrobe sa silnejšie stlačenie prútov dosahuje pevnejším drôtom, prípadne nabíjaním do plášťa plechovej konzervy (objímky). Dĺžka metly sa predlžuje pridaním lieskovej rukoväte vbíjanej do objímky alebo stiahnutého zväzku. Dopyt po prútených metlách bol značný, niektorí výrobcovia ich vyrábali aj pre širší regionálny trh.
Spracovanie hliny
Dostatok kvalitnej hliny predurčoval v lokalite rozšírenie stavebných remesiel zameraných buď k výrobe stavebných dielcov (tehliarstvo) alebo k samotnej výstavbe domov (murárstvo).
Výroba stavebných dielcov (tehál) sa v Kanianke realizovala za účasti príbuzenskej a susedskej skupiny majiteľa budúcej stavby. Domáca príprava surovej tehly bola náročnou a zdĺhavou činnosťou. Tieto negatíva sa snažili v Kanianke odstrániť bratia Balážovci (Vojtech a Blažej), ktorí v polovici 50-tych rokov 20. storočia skonštruovali a prevádzkovali tehliarsky lis (tehlovú mašinu) s výkonom cca 5.000 tehál denne. Stroj bol vybavený kolesovým podvozkom, čo umožňovalo jednoduchý mechanický presun zo stavby na stavbu až k Topoľčanom i bebravskej časti regiónu. Tehliarsky majster kontroloval už prípravu samotnej hliny v areáloch budúcich stavieb (hľiňiskách).
Najodporúčanejším spôsobom bolo nakopanie hliny už v jesennom období a jej zimné prekvasenie (premrznutie). Na jar sa hlina dovlažila do adekvátnej kvality (“aňi moc mokrá, aňi suchá”) a dôkladne vymiesila, ale až tesne pred spustením výroby. Do hlinenej masy sa v tomto prípade nepridávali plevy z dôvodu strojového strihania dielcov drôtom. Obsluha stroja si okrem tehliarskeho majstra vyžadovala účasť ďalších 5 osôb určených k nakladaniu hliny, k transportu a správnemu uskladneniu vyrobených stavebných dielcov. Cena za výrobu tehly sa pohybovalo okolo 20 halierov za kus. Významnou súčasťou produkcie tehliarstva bolo kvalitné sušenie tehál. Realizovalo sa približne dva týždne na priamom slnku, následne sa tehly dosušovali v špeciálnych klietkach, so vzduchovými medzerami medzi radmi (medzera na prsti), ešte ďalšie obdobie.
Podľa žiadosti o živnostensko-právne schválenie z roku 1928, ktorým vtedajší bojnický prepošt K.A. Medvecký žiada o stavebné povolenie k výstavbe tehelne v chotári obce Kanianka, bola v tomto roku v obci zriadená malá tehelňa. Po parcelácii v roku 1934 ju odkúpili bratia Drábovci z Poruby. V tehelni sa vypálilo ročne približne 96.000 tehál pre širšie okolie. V polovici 30-tych rokov sa majitelia miestnej tehelne ocitli vo finančnej kríze, sprevádzaný častým kazením tehliarskeho stroja, preferovaním manuálnej výroby, zastaraným vybavením, či nízkou kvalitou výrobkov. Pod vplyvom týchto okolností činnosť tehelne, ani nie po desiatich rokoch svojej činnosti, nakoniec v Kanianke zanikla.
Už sčítacie hárky z roku 1878 uvádzajú, že v Nitrianskej župe bolo veľmi populárne murárske remeslo. Tento výkaz podáva informáciu o 115 registrovaných murárskych robotníkoch (53,2 %) pochádzajúcich z prievidzského okresu.
Aj z Kanianky pochádzali murárski majstri, podieľajúci sa pri budovaní monumentálnych stavieb v ďalekej Viedni, Budapešti a Bratislave. Dopyt po tomto stavebnom potenciáli sa preukázal aj pri najímaní kvalifikovanej pracovnej sily na stavebné práce do Francúzska, kam v medzivojnovom období odišlo z Kanianky viacero stavebných robotníkov. Popularitu tohto zamestnania na hornej Nitre podporilo ešte vo výraznejšej miere zriadenie odbornej učňovskej školy pre murárov a tesárov v Bojniciach v roku 1921, ktorá bola však o päť rokov neskôr prenesená do Bratislavy. Poslednými kanianskymi murárskymi majstrami, prežívajúci v ústnej histórii miestnych obyvateľov, boli Ľudo Važan a Ján Baláž Šovcé. Lokálni majstri (spolu zo svojou partiou) sa špecializovali predovšetkým na výstavbu rodinných domov po okolitých dedinách a mestečkách.
Väčšie inžinierske práce v mestách boli oprávnení realizovať len murárski majstri so špeciálnymi stavebnými skúškami. Z hľadiska použitého stavebného materiálu museli dodržiavať odlišný pracovný postup pri murovaní zo surovej a pálenej tehly. Surové tehly sa spájali hlinenou maltou, čím sa opäť navlhčovali, takže sa nesmeli jednotlivé steny za deň ťahať vyššie ako 1.5 m od zeme. K základným pracovným činnostiam murárskych robotníkov patrilo okrem výstavby priestorov, aj kontrola stavebného materiálu, a najmä (vonkajšie a interiérové) ohadzovanie hlinenou alebo novšie vápennou omietkou.
Dnes už je v obci málokomu známa kanianska hrnčiarska výroba. Obecná kronika v tejto súvislosti spomína posledného hrnčiara Františka Humaja, ktorého pec na vypaľovanie stála na záhradách pri starom cintoríne ešte v prvých desaťročiach 20. storočia. Vďaka miestnym náleziskám neogénnych ílov patrila obec k širšiemu hrnčiarsko-kachliarskemu obvodu, ktorý sa rozprestieral od Nedožier, Brezian, cez Kanianku až po Dubnicu, Bojnice a Prievidzu.
K typickým lokálnym hrnčiarskym výrobkom patrili najmä tzv. mľiečňíki, varné hrnce a kvetináče, ktoré sa predávali nielen na miestnych trhoch (Prievidza), ale aj v susedných regiónoch (Kláštor pod Znievom, Žilina, Nitra). Zánik tejto produkčnej činnosti je úzko spätý so zintenzívnením výroby lacného železného smaltovaného riadu zo začiatku 20. storočia, kedy už aj chudobnejšie vrstvy uprednostňovali trvácnejší železný riad.
Kováčstvo
Kováčskym remeslom sa v malej lokalite Kanianka nik profesionálne nezaoberal. V druhej štvrtine 20. storočia sa Kaniančania obracali na kováčov v susedných obciach, kde pôsobili Pieš Ignác, Weiss Emil (Poruba) a Bundzel v Lazanoch. Jednoduchej údržbe náradia a drobnej podkováčskej robote sa však v Kanianke popri hlavnému zamestnaniu venovali kováči – náturisti Blažej Baláž, Bernard Gross, Jozef Šimko Pekáre a Stanislav Vážan Salé.
Blažej Baláž sa ešte v období druhej svetovej vojny zaúčal u spomínaného Bundzela, neskôr si zadovážil vlastnú dielňu, vybavenú nie stabilnou (trvalou), ale prenosnou (poľnou) vyhňou (šmihňou), kde bol využívaný mechanický pohyb nôh (“Poľná šmihňa, to sa s nohou krúťelo ako kolovrát. “To mu fúkalo do toho ohňiska ocpodu a tam nahrieval žeľezo.”). Okrem príslušného ohrievacieho zariadenia bola kováčska dielňa vybavená nákovou, pracovným stolom so zverákom (ponkom), nádobou na vodu a širokou paletou kladív, klieští, zápustok, priebojníkov, závitníkov, ňebožiecov a držiakov. K jeho významným kováčskym prácam patrilo podkúvanie koní, prípadne volov, produkcia podkov, stavebných spojovacích kramľí, spôn, či výroba a ostrenie sekier, motýk, krampáčou, rýľov, pluhových súčastí (čerieslo, lemeš) a prispôsobovanie rôznych železných plôch. Materiál získaval zberom opotrebovaných železných častí alebo nákupom pásovini v železiarskom obchode v Prievidzi.
Z hľadiska železospracujúcich odvetví domáckej výroby je potrebné spomenúť aj zámočníctvo, ktorému sa v medzivojnovom období vyučili Peter Šimko zadní Pekáre a Jozef Šimko Zacharé.
Obuvníctvo – kožiarstvo
Z obuvnícko-kožiarskych zamestnaní sa v obci stretávame s krpčiarstvom, ktoré ešte v 40-tych rokoch 20. storočia praktizoval miestny majster Bugár. Kožu na výrobu páru krpcov, spravidla hovädziu, priniesol každý zákazník sám. Doba zhotovenia krpcov závisela od rozsahu voľného času krpčiara, pretože väčšinu času trávil prácou na gazdovstve. Z uvedeného je zrejmé, že šitím krpcov sa zaoberal majster Bugár najmä počas zimných mesiacov.
Samotný výrobný proces začínal močením kože (2 – 3 dni) v drevených šaflíkoch. Keď bola koža dostatočne vymočená, začal majster s prípravou obuvi. Kožený kus najprv nastrihal na požadovanú dĺžku nohy (“to on uš veďel odhadnúť veľkosť nohi, formu nosil v hlave”) a začal po okrajoch zahýbať, čím vytvoril vpredu pišťek a vzadu pätu obuvi. Okraje krpcov predierkoval priebojníkom (opšivákom) a stiahol koženými remencami (šnúrkami, omotkami). Špicu a pätu krpca sťahoval hustejšie, po bokoch voľnejšie. Na záver k výrobku ponapájal ovínacie šnúrky, slúžiace k pevnejšiemu pripevneniu obuvi k nohe. Krpce boli v Kanianke všeobecne rozšírenou obuvou roľníckych vrstiev (tak mužov či žien), v zime dopĺňané vrecovými onucami. Kaniansky krpčiarsky výrobca bol známy aj v susedných obciach (Lazany, Poruba). Jeho pracovná náplň sa dopĺňala aj o opravárenské (plátanie dier) a skracovacie obuvnícke činnosti.
Mlynárstvo
Osobitú spomienku si zasluhuje v obci mlynárstvo, ktoré sa v Kanianke spomína už v priebehu 19. storočia. Majiteľom vodného práva bolo vtedy bojnické oltárnictvo a správou a údržbou dreveného mlyna s jednokolesovým pohonom poverili istého Jána Srnu platiaceho pravidelnú árendu od mlyna v rozsahu 15 bratislavských meríc obilia.
Voda na tento mlyn bola odrážaná umelo vybudovanou haťou. Mlyn pravdepodobne stál v priestore „naproti báčikov za potokom, kde má dnes postavený dom Florián Vážan, saľé“. Údržba dreveného a hlavne nerentabilného mlyna v Kanianke sa postupne stala príťažou pre bojnické panstvo, avšak vtedajší prepošt Jozef Majthényi dal mlyn v roku 1859 prebudovať na modernejší, murovaný, s upravenou haťou zachytávajúcou väčšie množstvo vody. Mlyn však fungoval, aj napriek jeho modernizácii, len do roku 1888. Vďaka určitým nezrovnalostiam medzi panstvom a prepoštom kaniansky mlyn nahradil v roku 1863 dobudovaný mlyn v Nedožeroch. Funkciu posledného mlynára v Kanianke vykonával Šmelcer. Za výrobou múky, príp. šrotu boli tak Kaniančania nútení dochádzať do susedných Lazian, Poruby a spomínaných Nedožier.
DOPLNKOVÉ NÁMEZDNÉ ZAMESTNANIA
Primárne príčinné súvislosti vzniku a rozšírenia doplnkových námezdných zamestnaní v Kanianke je potrebné prezentovať v kontexte celkovej socio-ekonomickej situácie v hornonitrianskom regióne v období druhej polovice 19. a začiatku 20. storočia. Proces zrušenia poddanstva po roku 1848 uvoľnil širokú armádu pracovných síl, ktorej jedinou možnosťou uplatnenia bolo poľnohospodárstvo. Slabo rozvinutý regionálny priemysel, a to i napriek bohatým nerastným predispozíciám, nestačil taktiež absorbovať túto masu pracovnej sily. Podľa správy o priemysle v Nitrianskej stolici z konca 19. storočia boli možnosti továrenského zárobku v regióne minimálne: v Prievidzi a Nitrianskom Pravne fungovali len malé súkenky, aj to viac-menej na remeselníckej báze.
Až v roku 1892 bola založená paličkáreň v Dolných Vesteniciach, zamestnávajúca približne 150 robotníkov. Začiatkom 20. storočia sa spustila výroba éterických olejov „Carpatia“ v Prievidzi (1905) so 100 zamestnancami a o štyri roky neskôr sa začali budovať handlovské hnedouhoľné bane. Celkovú regionálnu mozaiku stavu priemyselnej produkcie dopĺňali ešte píly a tehelne s minimálnou ponukou pracovných miest. Nepriaznivý rozvoj továrenskej výroby ešte komplikovala súdobá orientácia železničnej siete, ktorá región míňala.
Navyše rozvoj roľníckej malovýroby brzdili regresívne feudálne prežitky prejavujúce sa v najväčšej miere zdĺhavými komplikáciami pri výkupe z poddanských povinností a určovaní vlastníctva pôdy. Podstatná časť pôdy zostávala aj naďalej v dŕžave veľkostatkov, prípadne drobných roľníkov (s výmerou pôdy v rozmedzí 0,5 – 2 ha), z ktorých mnohí ju získali až na základe účinnosti pozemkovej reformy z roku 1920. Zvyšné percento obyvateľov Kanianky tvorili bezzemkovia a nádenníci (hofjeri), hospodáriaci na prenajatej pôde, ktorej výnosnosť vzhľadom k podhorskému charakteru obce bola v prípade mnohočlenných kanianskych rodín výrazne nedostačujúca. Pôdny deficit nevyriešila ani parcelácia asi 500 katastrálnych jutár pôdy bojnického oltárnictva v roku 1931 realizovaná v Bojniciach, Porube, Lazanoch a Kanianke.
Nepriaznivé hospodárske a sociálne pomery v regióne (teda aj v obci) ešte viac znásobovali obdobia neúrody (koncom 19. storočia) a hospodárske krízy vyznačujúce sa biedou, nezamestnanosťou, rapídnym poklesom výroby, ako aj priepastnou cenovou disproporciou medzi výkupom poľnohospodárskych plodín a predajom potravinových výrobkov. Časť dedinského obyvateľstva, aby predišla bezohľadným exekúciám, zadĺženosti, a najmä z existenčných dôvodov, bola nútená hľadať vedľajší, neraz i hlavný príjem, v ďalšom zamestnaní („Príčinou vysťahovalectva je nedostatok pôdy. Malé majetky nemôžu ich vyživiť. Mnohí odchádzajú, pretože sú zadlžení.“). Migrácia za prácou, či už v dočasnej (sezonárstvo) alebo trvalej forme, sa stala v oblasti hornej Nitry masovým sociálno-ekonomickým javom. V prvej tretine 20. storočia nebolo v Kanianke azda rodiny, v ktorej by niektorý z členov nemal skúsenosti s námezdnou prácou v nížinnej časti Slovenska alebo v zahraničí.
Dopyt po pracovnej sile zo strany zamestnávateľov bol však v mnohých prípadoch limitovaný vekom, prípadne rodinným stavom. Z hľadiska rýchleho a kvalitného výkonu práce, mnohí z nájomcov stanovili za základné podmienky zamestnania fyzickú zdatnosť, rodinnú bezúhonnosť a vekový limit do 30 – 35 rokov. Pravidelne tak z dediny odchádzalo na roboty takmer 50 % všetkého produktívneho obyvateľstva. Výpovede samotných obyvateľov ešte zvýrazňujú fakt, že v letných mesiacoch bola obec v krízových rokoch „hluchá a vymretá“, na úzkych roľníckych parcelách a záhumienkoch zostávali hospodáriť len starší a chorí jednotlivci, ženy a deti, čo v konečnom dôsledku pôsobilo regresívne v technologickom a mechanizačnom napredovaní poľnohospodárskej malovýroby.
Výkon niektorých poľnohospodárskych prác (žatva), podobne aj dlhodobý pobyt v cudzom prostredí, si vyžadovali spoluprácu vo dvojiciach, najčastejšie manželských alebo príbuzenských párov. Výnimku netvorili ani vysťahované kompletné rodiny, kedy staršie deti suplovali starostlivosť rodičov o mladších súrodencov počas ich pracovnej zaneprázdnenosti. Na druhej strane pracovnou migráciou, tak v sezónnej ako trvalejšej podobe, sa neraz riešila ekonomická i vyživovacia situácia v mnohopočetných rodinách.
Dlhoročné roľnícke zameranie a návyky obyvateľov hornonitrianskeho regiónu vytvorili vhodné predpoklady pre pravidelný nájom pracovnej sily na sezónne poľnohospodárske práce, ktoré sa príznačne nazývali aj chodením na roboti. K tradičným sezonnárskym činnostiam patrili najmä žatva (choďeňie na vížin), kosba a mlatba, avšak rozšírením pestovateľského repertoáru veľkostatkov (cukrová repa, kukurica) sa nájom robotníkov sústredil aj na jarné a jesenné okopávacie práce (choďeňie na burgiňu). Rozsah sezónnej práce sa predĺžil takmer na celý poľnohospodársky cyklus, na nepretržitú 5 až 7-mesačnú službu (od jari do jesene). Sezónari odchádzali do svojich spádových oblastí zväčša v mesiacoch marec – apríl a vracali sa niekedy až začiatkom novembra. V domácom prostredí prečkávali len zimu a žili zo zarobenej renty.
Okrem poľnohospodárskych prác sa v Kanianke stretávame aj s odchodom na tzv. čeľadné, menej továrenské a stavebné práce, o ktoré bol najmä v zahraničí značný dopyt. Na Slovensko prichádzali pracovné ponuky na gazdovstvá (paholci, koniari, dojičky) a do domácností (slúžky) pre slobodnú mládež, ktorá tam strávila, aj vzhľadom na vzdialenosť od domova, často niekoľkoročné obdobie. Z geografického hľadiska tradičnými spádovými oblasťami kanianskych sezónnych robotníkov boli koncom 19. storočia dolnozemské oblasti Čanádskej, Békešskej a Čongrádskej župy, okolie Brašova, rakúske farmy a južné veľkostatky v blízkosti Galanty, Nitry, Trebišova a južnej Moravy. Obľúbenou pravidelnou pracovnou destináciou bolo aj chodenie na Heďeš (Mezöhegyes v Maďarsku).
Po vzniku 1. ČSR upadá kontakt s dolnozemskými sezonárskymi centrami, otvárajú sa nové možnosti trvalejšieho zamestnania vďaka vtedajšej zahraničnej politike v Rakúsku, Nemecku, Francúzsku a Juhoslávii. Rakúska tradícia prijímať námezdné poľnohospodárske robotníctvo z hornej Nitry (choďeňie do Rakús) pokračovala vo vzostupnom trende aj po vzniku 1. ČSR a kulminovala v rokoch 1928-1934.
Migrácia za prácou do Nemecka a Francúzska (do Francije) sa stupňovala najmä v období hospodárskych kríz v rokoch 1921-1923 a 1929-1933, s výnimkou obdobia trvania Slovenského štátu (1939-1945), kedy sa opätovne zvyšujú ukazovatele sezónno-pracovných migračných pohybov smerom do okupovanej sudeto-nemeckej oblasti. Konkrétne číselné vyjadrenia rozsahu lokálnych migrácií za prácou sa dozvedáme z obežníka č. 5256, kde sa uvádza, že v roku 1935 žilo mimo obec 24 migrantov vo Francúzsku, v Rakúsku 2 a 1 v Maďarsku.
Trh s poľnohospodárskymi a čeľadnými pracovnými silami bol spočiatku organizovaný prostredníctvom súkromných sprostredkovateľských agentúr, na ktoré sa obracali obyvatelia so žiadosťami o zabezpečenie práce najmä v zahraničí. Ako dôsledok častých nepríjemných skúseností s organizáciou pracovných pobytov a snahy príslušných štátov o registráciu a reguláciu prílevu prisťahovalcov sa v roku 1919 presadil návrh, aby vysielajúce štáty priamo riadili odliv pracovných síl, bez pôsobnosti súkromných spoločností. Ponuky práce sa po vzniku 1. ČSR začali v Kanianke realizovať cez Župný úrad práce (ďalej len „ŽUP“) v Nitre v spolupráci s Notárskym úradom v Nedožeroch, odkiaľ sa šírili tieto informácie priamo do spádových obcí. ŽUP pre zemědelské robotníctvo v Nitre zaslal NÚ dňa 9. februára 1929 obežník s ponukou práce, z ktorého vyberám: „Oznamujeme všetkým notárskym úradom okresu Prievidza, že tunajší úrad prijme na prácu do Francúzska väčší počet žien (zemedelských robotničiek a kravárok). Oznámte nám láskave, či by sa z obvodu Vášho notariátu na týto práce ženy (slobodné) prihlásily. V seznamu uveďte meno, bydlisko, rok narodenia, jakú prácu zná konať či vie dojiť kravy a koľko. Poznamenávame, že môžu byť najaté len ženy od 20 – 30 rokov, vo výnimočných prípadoch už aj od 18 rokov, ale len silné – dospelé. Ženy ktoré majú mužov vo Francúzsku najaté byť nesmia. Do Francúzska by odcestovaly ešte v mesiaci februára t. r. Pre prihlášené osoby Vám potom zašleme tlačivá na žiadosť o cestovný pas a príslušné informacie.“
Prostredníctvom takýchto obežníkov sa uzatvárali zmluvy na relevantnom ŽUP so sezónarmi na obdobie výkonu poľnohospodárskej činnosti alebo s čeľadníkmi, aj na niekoľko rokov. Sezónarské zmluvy sa skladali s dvoch častí, nikdy sa nevzťahovali len na jednotlivca, ale na väčší kolektív. Prvý diel pracovnej zmluvy obsahoval základné informácie o veľkostatku, o počte objednaných pracovníkov a o pracovnom zaradení. Druhá časť pozostávala z paragrafov, písaných v troch rečiach, ktoré vymedzovali denný pracovný čas (od 5. do 18. hod.), mzdu a zdravotný stav robotníka.
V roku 1923 prijal ŽUP v Nitre objednávku na 650 osôb, kvalifikovanej poľnohospodárskej pracovnej sily, podľa ktorej sa uzavrelo takmer 200 zmlúv so 647 robotníkmi. Výšku odmeny stanovovala pracovná zmluva, pričom spravidla nediskriminovala objednané robotníctvo od domácich zamestnancov. Podľa objednávky na slobodnú čeľaď do Čiech zo dňa 20. novembra 1928 sa uvádzajú nasledovné platové podmienky: „Plat čelade k celému zaopatreniu (chova, bývanie, svetlo, pranie prádla, cestovné po železnici) je u služiek dojaček v zimnom období 135 Kč, v letnom období 175 Kč a na konci odmena 175 Kč, u služiek neznájíci dojit v zimnom období 110 Kč, v lete 140 Kč a na konci roku prémia 140 Kč, mesačný plat u krmičov, dojarov kráv a koniarov je v zimnom období 150 Kč a v letnom období 200 Kč a premia 200 Kč a u voliarov v zimnom období 120 Kč, v lete 150 Kč, na konci roka odmena 150 Kč.“
Podľa ďalšej objednávky Francúzskeho ministerstva poľnohospodárstva, ktoré si objednalo 600 mužov a 300 žien pre francúzskych zamestnávateľov zo dňa 5. júna 1924 sa píše: „Platy pre repové robotníctvo za okopávanie repy od 1 ha 180 Frs, za dobývanie repy od 1 ha 200 Frs, za sklizeň repy od 1 ha 40 Frs, denná mzda pre mužov 12 – 14 Frs, pre ženy 8 Frs, všetko bez chovy, ale s bytem. Pre robotníctvo znalé všetky hospodářské roboty buď mesačne 150 Frs se stravou a bytom, alebo mesačne 300 Frs bez stravy ale s bytem.“
Veľkostatky v slovenskom prostredí ponúkali sezónnym robotníkom možnosti výberu odmeny buď v naturálnej alebo peňažnej forme. Sezónari zaangažovaní pri žatve dostávali denne 6 korún (kosci), ženy, dievčatá a mládenci nad 18 rokov 5 korún a pomocná mládež pod 18 rokov 4 koruny. V prípade vyžinkárov sa vopred stanovená mzda za patričný výkon vyplácala spravidla vo forme naturálií (podiel z úrody obilia). Okrem výšky peňažnej alebo naturálnej renty sa jednotlivé veľkostatky odlišovali aj pracovnými podmienkami, ktoré sezónnym robotníkom poskytovali (možnosti stravy, ubytovanie, poistenie, doprava) a výškou deputátu, t.j. rozsahom poskytnutých plodín (obilie, strukoviny, zemiaky), surovín (soľ, cukor) a domácich výrobkov (z mäsa a mlieka) k príprave stravy pre poľnohospodárskych robotníkov. Zmluvné podmienky, výšku mzdy, ako aj množstvo deputátu dohadoval poľnohospodársky gazda, ktorý riadil aj celkový priebeh prác. Gazda bol sprostredkovateľom medzi najímanými a najímateľom, regrútovaný spomedzi starších skúsenejších sezónarov, dôverne známy v prostredí najímaných. Status gazdu rástol každou sezónou, ak prechodný zamestnávateľ dodržal stanovené platové podmienky, prípadne ich časom zvýhodňoval, následkom čoho nemal problémy zo skladbou sezónarskej skupiny.
Menej zriedkavejším javom neboli ani konflikty záujmov medzi zamestnávateľom a skupinou robotníkov, ak si jedna zo strán neplnila zmluvné podmienky. Na tento účel sa časom vyvinul inštitút skladania kaucie, ktorú musel zaplatiť poľnohospodársky gazda pred odchodom na sezónne práce. Bola to záruka za škody spôsobené na oboch stranách a jej výška sa stanovila počtom sezónarov, spravidla v rozmedzí od 200 do 1000 korún. Okrem kaucie musel každý gazda ešte disponovať aj špeciálnym povolením k nájmu pracovníkov z úradu práce. Za svoju organizačnú a dozornú činnosť bol poľnohospodársky gazda zvýhodňovaný mzdovým navŕšením, nižším pracovným výkonom, oddeleným bývaním.
Osobitú funkciu v rámci skupiny poľnohospodárskych robotníkov mala gazdova manželka (gazdiná), zamestnávajúca sa prípravou stravy v doobedňajšej smene. V popoludňajších hodinách už aj ona participovala na výkone relevantnej roľníckej práce v závislosti od rozsahu skupiny. Ak pracovná skupina pozostávala z viac ako 20 členov, gazda jej ustanovil ďalšiu pomocnú kuchárku.
Transport námezdných robotníkov bol spravidla v réžii zamestnávateľov, prípadne sezónneho gazdu. Nedostatočná komunikačná sieť domáceho alebo spádového sídla prinútila migrantov na bližšie regionálne vzdialenosti použiť peší presun. Zo vzdialenejších regiónov posielali najímatelia pre sezónarske skupiny povozy. Pri medzinárodných transportoch sa využívalo vlakové komunikačné spojenie z Bratislavy. V súlade s inštrukciami ŽUP v Nitre zo dňa 28. apríla 1923 sa vybraní poľnohospodárski robotníci sústreďovali v Prievidzi, odkiaľ sa presunuli do Bratislavy, pričom im cestovné hradila pozývajúca strana. V danom dokumente sa uvádza: „vo Vašom notariatu sa prihlásilo desať ľudí na zemedelské roboty do Francie. Týto robotníci od Vás vybrané sa ustanovia dňa 4. mája 1928, t.j. v pondelok v 13 hodín na okresnom úrade v Prievidzi, kde ich necháme prezrieť lekárom, potom ich odfotografujeme a do smluvy zapíšeme.“ Obdobné cestovné inštrukcie ŽUP v Nitre z 13. decembra 1928 upozorňujú nedožerský notársky úrad na predcestovné sústredenie slúžok s batožinou do Nitry medzi 7 – 9 hodinou rannou dňa 28. decembra.
Kanianski poľnohospodárski robotníci odchádzajúci na sezónne práce do zahraničia si zo sebou nenosili roľnícke náradie, tak ako tomu bolo u vyžinkárov. Každý kosec, idúci do žatvy, bol vyzbrojený dvomi kosami (jednou náhradnou), kosiskom, oslou a oselníkom, kladivom a babkou na podkúvanie kosy. Jeho párnica – žnica bola vždy vybavená vlastným kosákom a hrabľami.
Životné podmienky sezónnych robotníkov boli väčšinou krajne neúnosné, najmä v oblasti Dolnej zeme a juhoslovenských veľkostatkov. Čeľadníci spravidla obývali dom gazdu, mali pravidelný a pestrejší prísun potravy, viac odpočinkových možností i nižšie tempo príslušnej práce, zatiaľ čo nehygienické ubytovanie (veľký počet ľudí ubytovaných v hospodárskych budovách), jednotvárne stravovanie a veľké fyzické zaťaženie sezónarov mali za následok časté ochorenia. Typickou chorobou sezónnych robotníkov bol trachóm.
Štatistické údaje zachytávajúce intenzitu vysťahovalectva v jednotlivých obdobiach však nemožno považovať za reálny stav, a to i napriek faktu, že sa zakladajú na konkrétnych súpisoch migrantov, ktorí uzatvorili pracovné zmluvy, žiadali o cestovné dokumenty, alebo prešli vysťahovaleckými sústredeniami. Mnohí robotníci obchádzali oficiálne migračné tortúry a snažili sa riešiť svoj zahraničný pracovný angažmán individuálnou cestou (na čierno), obyčajne bez pracovnej zmluvy, cestovného pasu, či poistenia. O reálnosti uvedenej skutočnosti svedčia aj mnohé výpovede kanianskych respondentov: „Otec mal to nešťasťie, že robil u takého zamesnávateľa, ktorí ho tam načierno zamesnával. On sa o to ňestaral, hlavná vec, že dostal víplatu a ďaľej ho nič nezaujímalo.“ Práve táto skupina pracovných migrantov bola vystavená značnému riziku v spojitosti s častými podvodmi, neznalosťou cudzieho prostredia, jazyka a s neprimeranými životnými a pracovnými podmienkami („stávalo sa aj to, že ňiektorí aj tu s Kanianki naľeťeľi kaďejakím podvodňíkom a priekupňíkom a vráťiľi sa domov s holou riťou, jak sa povie“.).
Ústredným motivačným faktorom námezdného robotníctva bolo predovšetkým trvalé alebo dočasné riešenie existenčných podmienok mnohopočetných rodín, ale na druhej strane, keďže na týchto prácach participovali najmä jednotlivci v predproduktívnom a produktívnom veku, aj snaha po hospodárskej a rezidenčnej samostatnosti. Miestni navrátenci, ovplyvnení širším rozhľadom a skúsenosťami z cudzieho prostredia, boli neraz nositeľmi inovácií v lokálnom spoločenstve, aj keď narážali na odpor kultúrneho konzervativizmu zo strany starších generácii.
Neklamnými dôkazmi vplyvu migrantov za prácou na tradičnú kultúru Kanianky boli mnohé, aj keď spočiatku minimálne, zmeny najmä v ľudovom odeve (nové materiály, strihy), staviteľstve (nové stavebné materiály, dekoratívne prvky) i vo vybavení domácností (dodnes sa zachovalo v ústnej tradícii, že prvý bicykel priniesli navrátenci z Francúzska).
Okrem sezónnych a dočasných foriem vysťahovalectva sa v priestore Kanianky stretávame aj s trvalým vysťahovaním za prácou. Aj informátori pripúšťajú, že mnohí robotníci sa už späť domov nevrátili, aj keď to spočiatku proklamovali a v novom prostredí sa natrvalo usadili. Išlo predovšetkým o skupinu lepšie situovaných továrenských robotníkov, ktorí sa jednoduchšie asimilovali pod vplyvom snahy udržať si pracovné miesto na úkor styku s domovom ako dočasní alebo sezónni robotníci, udržiavajúci pravidelný kontakt s domácim prostredím. Prvé takéto vlny vysťahovalectva smerovali koncom 19. storočia do USA, francúzskych a belgických baní a po 1. svetovej vojne aj do Kanady, Argentíny a Austrálie.